Arcibiskup Stanislav Zvolenský predniesol na tohtoročných Bratislavských Hanusovych Dňoch veľmi hodnotnú prednášku, v ktorej sa snažil poukázať na komplikovanosť pôsobenia Cirkvi v spoločnosti v dnešnej dobe.
Arcibiskup provokatívne ukazuje, ako štát, ktorý v menej plurality vytláča Katolícku cirkev do súkromnej sféry a považuje ju za jednu z mnohých inštitúcií v spoločnosti, sa zároveň stáva nepluralitným, pretože začne presadzovať vlastný morálny étos a vyhlási ho za pravdu nad ostatné pravdy. Ako príklad sa dá uviesť potratové zákonodárstvo. Štát, ktorý prehlási, že potraty sú v poriadku, automaticky pretláča vlastnú verziu pravdy a obmedzuje svoju pluralitnosť.
Katolícka cirkev prešla za posledných 100 rokov veľkým vývojom medzi vzťahom štátu a Cirkvi. Pápež Lev XIII. v encyklike Rerum Novarum presadzoval koncept vzniku kresťansko-demokratických strán, ktoré by akoby zastupovali v spoločnosti koncept spoločnosti definovaných Katolíckou cirkvou. V súčasnosti podľa arcibiskupa Zvolenského nemá Katolícka strana preferované politické strany, ale komunikuje s každou, ktorá je ochotná vypočuť si názor Cirkvi. Z tohto dôvodu aj Cirkev akcpetuje, že katolíci sú v rôznych politických stranách, ale zároveň zdôrazňuje, že katolíci v politike sú viazaní cirkevným učením a morálkou. Cirkev preto nepovažuje politiku za súčasť teológie, ale morálky.
Arcibiskup Zvolenský rozoberá otázku, do akej miery by v dnešnom modernom svete mala existovať politicky a spoločensky angažovaná Cirkev. Správne poukazuje na akoby neriešiteľný protiklad, pred ktorým Cirkev stojí. Na jednej strane sa Katolícka cirkev vníma ako strážca Božej pravdy a nakoľko táto pravda je absolútna a presahuje štát, žiaden štát nevie regulovať cirkev absolútne. V tomto obmedzovaní aj preto neboli úspešné totalitné režimy. Normy a nároky tejto pravdy totiž presahujú normy a nároky, ktoré kladie štát. Z logiky veci je Cirkev štátom neobsiahnuteľná a nekontrolovateľná, pretože Cirkev má nárok na Pravdu. Ak by sa Cirkev nároku vzdala tým, že bude akceptuje, že je v súkromí, nekorešpunduje to s Božím poslaním a išlo by o vzdanie sa nároku, že je v nej obsiahnutá pravda, ktorá sa má dostať do tohto sveta.
