Sv. Benedikt sa narodil v Umbrii v Taliansku v mestečku Nursia okolo roku 480. Rodičia ho poslali na štúdiá do Ríma. Odtiaľ však ušiel pred dokončením štúdií, lebo nevedel zniesť nemravnosť svojich spolužiakov.
Tri roky žil ako pustovník v jaskyni neďaleko Subiaca. Potom si ho spoločenstvo pustovníkov z neďalekého kláštora zvolilo za predstaveného. Keď sa však snažil usporiadať ich život, pokúsili sa ho otráviť. Preto sa vrátil do svojej jaskyne, kde začal zhromažďovať pustovníkov z blízkeho okolia. Vytvoril dvanásť spoločenstiev, každé z nich si čoskoro založilo vlastný kláštor.
Roku 529 odišiel na Monte Cassino, na vrch juhovýchodne od Ríma. Tam založil kláštor, ktorý sa čoskoro stal svetoznámym. V ňom napísal svoje rehoľné pravidlá, čím sa vlastne stal zakladateľom západného mníšstva a zároveň „budovateľom kresťanského Západu“. Dôsledný kresťanský život podľa jeho hesla „Ora et labora“ (modli sa a pracuj) významne prispel k rozvoju stredovekej kultúry.
Aký bol spôsob jeho evanjelizácie? Dôsledný život podľa evanjelia, vyjadrený evanjeliovými radami čistoty, chudoby a poslušnosti; úplná oddanosť Kristovi („celý deň oslavovali Boha a viedli sväté rozhovory“); vytváranie spoločenstiev Božej lásky.
Trochu si dnes priblížime jeho duchovnosť pohľadom do jeho duchovných pravidiel, ktoré zanechal vo svojej Regule: „Predovšetkým ak začínaš niečo dobré robiť, pros Krista vrúcnou modlitbou, aby to On zdokonalil. Aby sa ten, čo nás už láskavo zarátal do počtu synov, nemusel raz rmútiť za naše zlé skutky. Lebo ho máme za jeho dary ustavične tak poslúchať, aby nás raz nielen nevydelil ako rozhnevaný otec svoje deti, ale aby nás ako obávaný pán, pobúrený našimi hriechmi, nevydal na večný trest ako naničhodných sluhov, ktorí ho nechceli nasledovať do slávy.
Vstaňme teda konečne, ako nás vyzýva Písmo: „Nadišla hodina, aby sme sa prebudili zo sna.“ Otvorme oči pre božské svetlo a napäto počúvajme božský hlas, ktorý nás denne volá a napomína: „Čujte dnes jeho hlas: „Nezatvrdzujte svoje srdcia.“ A opäť: „Kto má uši na počúvanie, nech počúva, čo Duch hovorí cirkvám.““ A čo hovorí? „Poďte, deti, čujte ma, naučím vás bázni Pánovej. Choďte, dokiaľ máte svetlo života, aby vás nezastihla tma smrti.“
Pán hľadá v množstve ľudu, ku ktorému toto volá, svojho robotníka, a znovu hovorí: „Miluje niekto život a chce požívať dobro v šťastných dňoch?“ Ak to začuješ a odpovieš: „Ja,“ povie ti Boh: „Ak chceš mať pravý a večný život, zdržuj svoj jazyk od zlého a svoje pery od reči úlisnej. Unikaj pred zlom a dobre rob, hľadaj pokoj a usiluj sa oň. A keď to urobíte, moje oči spočinú na vás a môj sluch sa nakloní k vaším prosbám a skôr, ako ma budete volať, poviem vám: „Tu som!“
A čo môže byť pre nás, milovaní bratia, lahodnejšie ako tento Pánov hlas, ktorý nás volá? Hľa, Pán nám vo svojej láske ukazuje cestu života. Prepášme si teda bedrá vierou a konaním dobrých skutkov a vedení evanjeliom kráčajme po jeho cestách, aby sme si zaslúžili vidieť toho, „ktorý nás povolal do svojho kráľovstva“. Ak chceme prebývať v stánku jeho kráľovstva, musíme bežať po ceste dobrých skutkov, ináč sa ta nedostaneme.
Tak ako jestvuje zlá, horká horlivosť, ktorá oddeľuje od Boha a vedie do pekla, jestvuje aj dobrá horlivosť, ktorá oddeľuje od chýb a vedie k Bohu a do večného života. Teda mnísi majú s veľkou láskou osvedčovať túto horlivosť, čiže „prebiehať sa navzájom v úctivosti“, s najväčšou trpezlivosťou znášať svoje telesné i mravné slabosti, pretekať sa v poslušnosti; nik sa nemá hnať za tým, čo vyhovuje jemu, ale skôr za tým, čo osoží inému, majú si čisto prejavovať bratskú lásku, z lásky sa báť Boha, úprimnou a poníženou láskou milovať svojho opáta a vonkoncom ničomu nedávať prednosť pred Kristom, ktorý nech nás všetkých rovnako privedie do večného života.“
Sv. Benedikt zomrel 21. marca 547, ale už koncom 8. storočia sa jeho spomienka v mnohých krajinách slávila v dnešný deň. Pavol VI. ho apoštolským listom Pacis nuntius zo dňa 24. októbra r. 1964 vyhlásil za patróna celej Európy.
