V 1954 otriasla Francúzskom vražda, ktorú vykonal syn bohatého parížskeho podnikateľa. Jacques Fesch keď mal 24 rokov požiadal otca, aby mu dal peniaze na kúpu jachty, aby sa mohol na nej preplaviť na Tahiti a žiť tam hedonistickým životom. Jacques mal v tom čase manželku, dcéru a tehotnú milenku.
S manželkou sa rozviedol, dcéru opustil a tehotnú milenku tiež. Keďže mu otec odmietol dať peniaze na jeho víziu života na Tahiti, Fesch sa rozhodol, že prepadne zmenáreň a svoj sen naplní z ukradnutých peňazí. Prepad zmenárne však nevyšiel podľa jeho predstáv. Podarilo sa mu síce ukradnúť 300 000 frankov, ale majiteľ zalarmoval policajta, ktorý sa vydal za Foschom. Keď vytiahol zbraň a vyzval ho, aby zastal, Fosch policajta zastrelil tromi ranami do srdca. Išlo o 34 ročného policajta, ktorý mal ženu a štvorročnú dcérku. Smrť otriasla Francúzskom. Štátny pohreb bol vysielaný v televízii, o prípade pravidelne prinášali správy všetky relevantné média.
Jacques Fesch ľudí prekvapil svojou chladnokrvnosťou, ktorú demonštroval aj počas súdneho procesu. Svoj skutok neľutoval a vystupoval po celý čas arogantne. Súd nemal inú možnosť, ako mu udeliť trest smrti a to práve preto, že pred zrakom verejnosti pohŕdal spravodlivosťou a čin neoľutoval.
Rok po zatknutí a výročí smrti však Jacques Fesch zažil náhlu konverziu, ktorá sa prejavila v troch oblastiach. V plnej miere videl rozsah a dosah zla, ktoré spáchal, ako aj ľútosť nad svojim činom. Druhá oblasť bola túžba po urovnaní zlých vzťahov, ktoré poznačili jeho život a rodinu. Tretia spočívala vo veľmi hlbokom duchovnom živote, ktorý začal viesť, v prístupe k sviatostiam a k spovedi. Jacques Fesch v listoch, ktoré písal po svojom obrátení v cele opisuje svoju konverziu, svoj duchovný pohľad v živote človeka, ktorý bol odsúdený na trest smrti. Napriek pochmúrnosti situácie, z listov cítiť radosť z blížiaceho sa stretnutia s Bohom, ktorú zachytil aj v poslednom riadku svojho listu pred popravou: „Ešte 5 hodín a uvidím Krista.“
Aj napriek tomu, že Feschová poprava bola vnímaná v celom Francúzsku, čoskoro sa po jeho smrti na verejnosť dostali jeho zápisky. Francúzi čítali jeho listy, vydávali sa knižne a dnes sú vysoko duchovne hodnotené a to až do tej miery, že arcibiskup Paríža Lustiger v roku 1987 otvoril na úrovni arcidiecézy Feschov prípad pre možné otvorenie svätorečenia. Zo strany arcibiskupa to bola veľká odvaha, že dokázal prijať tento krok, ktorý bol zo strany predstaviteľov polície a súdnictva ostro kritizovaný a znevažovaný. Tí, ktorí nerozumejú čo znamená obrátenie v živote človeka, arcibiskupa kritizovali, že dáva príklad všetkým vrahom a zlodejom, aby konali zlo a budú za hrdinov.
Dieťa, ktoré Fesch splodil s milenkou bol chlapec, ktorého aj matka opustila. Až vo veku 40 rokov Gerard zistil, že by mal byť synom Jacquesa Fescha, čo potvrdili aj DNA testy. Gerard dnes o sebe hovorí, že bolo príšerné vyrastať vo vedomí, že existuje nejaký závažný dôvod, pre ktorý nepoznal svojho otca a ani matku. Zistenie, že jeho otec bol vrah ním otriasla. To, čo ho však následne získalo bol príbeh hlbokej konverzie. Dnes Gerard Fesch dosvedčuje, že dostáva veľa listov od známych aj neznámych ľudí, ktorí jeho otca spomínajú ako inšpirujúci príbeh, ktorý im dopomohol vrátiť svoje životy na cestu k Bohu a do Katolíckej cirkvi.
To, čo Feschovi zatiaľ napriek tomu chýba pre proces blahorečenia, je uznanie zázraku, na ktorý sa stále čaká.
