Jedným z najväčších tajomstiev Nového zákona je krst, ktorý podstúpil Ježiš Kristus. Pri zamyslení sa zistíme, že tento krst nemá žiaden praktický význam.
Krst sa udeľuje na to, aby sa človek zbavil hriechov predošlého života a aby prijal na seba pečať kresťana ako Božieho dieťaťa. Ježiš Kristus nepotreboval ani jedno ani druhé. Ježiš ako Boží Syn nemal na sebe žiaden hriech, ktorého by sa mal zbaviť a ako pravý Boh nemohol byť krstom ani prijatý medzi Božie deti.
Túto nelogickosť spozoroval samotný sv. Ján Krstiteľ, ktorý sa Krista pýta: “Ty sa mne chceš dať pokrstiť?” Aký bol teda význam krstu Ježiša Krista? Sv. Augustín zdôrazňuje, že človek nič nevie pridať Bohu svojou činnosťou. Svojimi modlitbami, chválami, dobrými skutkami nezvyšujeme Boha, ale seba samých cez Boha.
Ježišov krst má význam preto nie pre neho, ale pre človeka. Je to manifestácia podriadenia sa sviatostiam Cirkvi len cez ktoré prúdi Božia milosť. Je to veľká výstraha pre tých, ktorí tvrdia, že Cirkev nepotrebujú, pretože majú priamo Boha. Boh je ten, ktorý určuje formy, ktorými on udeľuje svoje milosti. On je pôvodcom týchto milostí a človek má ich k dispozícii pokiaľ rešpektuje formy a podmienky, ktoré Boh ustanovil. Ak sa Boh Ježiš podriaďuje krstu, Boh tým manifestuje iniciáciu sviatosti krstu voči človeku. Ježišov krst je zároveň transformáciou Starého a Nového zákona, je to naplnením predpovedí o ktorých vedel aj sv. Ján Krstiteľ, keď sa Kristus na ne odvolal. Len v tomto kontexte aj sv. Jánovi daný krst dal zmysel ako symbolika a naplnenie.
