Milí priatelia,
niektorí z vás mi pred každými voľbami kladú rovnakú otázku: „Vladyka Milan, komu máme dať vo voľbách hlas?“ Myslím, že to neznamená, že sa neviete rozhodnúť. Je to skôr prejav neistoty a pocitu zmätku v duši. Nuž, situácia na Slovensku, ale aj tu v USA a nakoniec, ako to vidíme aj mnohých iných krajinách, nie je jednoznačná. Žijeme v dobe, kedy dochádza k nesmiernemu relativizovaniu významov pojmov a prekrúcania ich obsahov. Spravodlivosťou sa nazýva túžba po pomste. Slobodou sa nazýva konanie bez akýchkoľvek hraníc.
Za „ochranou občana“ sa často skrýva boj s potlačeným strachom a víziou budúcnosti bez nádeje. Ale zvlášť, žiaľ z čoho som smutný, keď sa kresťanstvom nazýva len morálno-politický svetonázor. Lenže žiť kresťanstvo, žiť s Kristom je niečo omnoho viac. Niečo, z čoho je možné žiť aj v tých najťažších časoch, čo nám jednoducho dáva život, večný život. Preto je dôležité nezabúdať na pravú podstatu kresťanstva. To nám môže pomôcť aj pred voľbami, pri odhalení úmyslov tých, ktorí sa za kresťanstvo neraz iba skrývajú a nebude asi tomu ináč ani v budúcnosti.
Podľa mňa, kresťan je človek, ktorý sa vyznačuje vierou. Tým, že sa ponára v krste, zomiera v ňom starý človek a rodí sa nový človek, ktorý patrí celkom Kristovi. Pýtam sa. Môže potom taký človek, ktorý túži po pomste, používať Božie meno na presadenie vlastnej vízie sveta, hoci možno nie úplne zlej, ale vlastnej a najmä rýchlej a najlepšie konečnej? Môže potom chcieť Evanjelium života Ježiša Krista nanútiť druhým legislatívou? Podľa mňa nie. Kristus predsa zomiera na kríži, pretože jeho kráľovstvo nie je kráľovstvom moci či sily, ale kráľovstvom lásky a života. A čo je to láska Ježiša, nás zvlášť učí jeho apoštol a evanjelista Ján. Je to úcta a prianie dobra všetkým, aj tým, ktorí nezmýšľajú tak ako my – teda aj naším nepriateľom.
Svätý starec Silván z hory Athos povedal, že skúšobným kameňom kresťanstva je aj láska k nepriateľom: „Kto nemiluje svojich nepriateľov, ten sa dosiaľ nenaučil vo Svätom Duchu skutočne milovať Boha a svojho blížneho. Božia milosť v ňom ešte neprebýva v plnosti. O pravdivosti cirkvi a o živote v Kristovi svedčí láska k nepriateľom spolu s pokorou, bez ktorej je táto láska nemysliteľná…. Našim nepriateľom však nie je len ten, kto spôsobuje alebo chce spôsobiť zlo nám alebo našim blízkym, kto nás chcene, či nechcene zraňuje a napadá. Je ním taktiež ten, kto nám odporuje, či kto nás nepočúva, kto kladie prekážky našej vôli a našim plánom, kto nás rozčuľuje svojím charakterom alebo svojím spôsobom života. A ešte širšie, je ním taktiež ten, kto je „iný“, kto nie je a nežije ako my, kto nemyslí alebo neverí ako my, nepatrí k tomu istému etniku, triede alebo vierovyznaniu ako my, a preto nám prekáža, provokuje nás a znervózňuje.“
Ako je to s nami? Láska teda neznamená citové rozplývanie sa, ale priať každému dobro. Dobro každého však nakoniec spočíva v objavení Boha vo svojom srdci a v jeho prijatí. Preto láska k nepriateľom je láskou, ktorá im chce túto pravdu sprostredkovať vlastným svedectvom života. Samozrejme, nie je oddelená od reality a ani neznamená naivnú toleranciu všetkého. Nie je však ani mocenskou kategóriou, ani lacným oportunizmom. Je to vlastne sloboda, ktorá nás robí schopnými myslieť, hovoriť a konať ako Ježiš. Silvánove slová sú takouto reflexiou Ježišovho zmýšľania a skutkov, ktoré nám môžu pomôcť rozlíšiť a správne sa rozhodovať, či už na politickej scéne, v cirkvi, ale hlavne v našom srdci.
Nestrácajte nádej a vnútorný pokoj. V Ježišovi Kristovi môžeme žiť v plnosti už tu a teraz. A to je to najdôležitejšie.
Boh vás žehnaj
