(* 31. máj 1857, Desio – †10. február 1939, Apoštolský palác, Vatikán)Pi
Prečo padla voľba v konkláve 6. februára 1922, teda na sviatok Hromníc, práve na kardinála Achille Rattiho, ktorý bol zvolený po Benediktovi XV. ako 259. rímsky biskup na Stolec svätého Petra? Pri hľadaní odpovede na túto otázku sa nám znova potvrdí odveká pravda, že Božie úmysly sú nevyspytateľné. Prvou nevyhnutnou okolnosťou bola smrť pápeža Benedikta XV., ktorý dňa 22. januára 1922 zomrel vo veku 68 rokov na zápal pľúc. Druhou, ale nemenej závažnou okolnosťou bol priebeh samotného konkláve: v Sixtínskej kaplnke sa naň zišlo 53 kardinálov zaskočených nečakanou smrťou pontifika, ktorý stál na čele katolíckej cirkvi v ťažkých rokoch Prvej svetovej vojny (1914 ̶ 1918). Zložitosť vzniknutej situácie dokresľuje najmä fakt, že kardinálske kolégium bolo vtedy rozdelené na dva protikladné tábory: zelantov, čiže „horlivcov“, pomenovaných takto podľa toho, že ich spájalo oduševnené úsilie o kontinuitu tradičnej cirkvi, a politikárov (tal. politicanti) tvrdiacich presný opak, totiž že cirkev sa musí priblížiť realite súčasného sveta. Súperenie medzi týmito dvoma tábormi sa preniesol aj do priebehu konkláve; keď sa ani po troch dňoch nepodarilo zvoliť nástupcu Benedikta XV., pristúpilo sa najskôr k výmene pôvodných pretendentov ̶ Merryho del Val a Pietra Maffiho, namiesto ktorých vstúpila do hry dvojica kardinálov Pietro Gaspari a Pietro La Fontaine. Ani táto výmena však neposunula voľbu želaným smerom. V tejto bezvýchodiskovej situácii sa ukázala ako jediná schodná cesta „centristická alternatíva“: sám kardinál Gaspari navrhol ako najvhodnejšieho kandidáta Achille Rattiho.
Zvolenie šesťdesiatpäť ročného umierneného milánskeho arcibiskupa na pápežsky stolec treba dnes považovať za víťazstvo racionálneho kompromisu: Achille Ratti nebol potomkom rímskeho šľachtického rodu (ako to bolo bežné v prípade mnohých jeho predchodcov), no na druhej strane nemal ani roľnícky pôvod (ako napríklad jeho predchodca pápež Pius X.). Vyrástol na predmestí Milána ako syn majiteľa menšej textilnej fabriky. Zato však bol obdarený mimoriadnym nadaním, o čom svedčí aj úctyhodná „kolekcia“ získaných univerzitných diplomov: vo veku 25 rokov mal už doktorát z filozofie, kánonického práva a teológie, čo mu v cirkevných kruhoch vynieslo nesporný primát. Za kňaza bol vysvätený 20. decembra 1879, no vďaka svojmu vzdelaniu postupne pôsobil vo viacerých významných cirkevných úradoch a funkciách: najskôr bol profesorom teológie v seminári v Padove (1882 ̶ 1888), od roku 1888 sa stala jeho pracoviskom prestížna Bibliotheca Ambrosiana v Miláne, kde sa stal riaditeľom, aby bol napokon ustanovený za prefekta Vatikánskej apoštolskej knižnice (1914 ̶ 1919). Ako vášnivý čitateľ a polyglot nachádzal na týchto postoch ideálnu príležitosť pre uplatnenie svojich bádateľských záujmov v oblasti rekonštrukcie a interpretácie starých rukopisov. Pritom si našiel čas aj na ďalšiu svoju veľkú záľubu, a síce alpinizmus. Budúci pápež sa dokonca vypracoval na špičkového horolezca. Tí, ktorí sú doma v tejto oblasti, vedia, že Achille Ratti bol členom výpravy, ktorá dňa 1. augusta 1890 podnikla prvovýstup ̶ paradoxne však, išlo o prvovýstup zostupom ̶ na Mont Blanc z talianskej strany cez ľadovec Miage a Dôme du Gouter. Dnes táto trasa výstupu vedie cez chatu Gonelle v masíve Aiguilles Grises (Sedlo Grises) a nazýva sa talianska cesta.
Udalosti Prvej svetovej vojny priviedli Rattiho na cestu diplomata. Štátny sekretár ho najskôr vyslal na poľsko-ruský front, aby sa následne stal pápežským nunciom vo Varšave, kde prijal aj arcibiskupskú vysviacku. Veľkú obľubu u Poliakov si získal tým, že zotrval na svojom poste aj vtedy, keď v auguste 1920 boľševici obkľúčili hlavné mesto Poľska. Po návrate do Talianska bol poverený už v hodnosti kardinála vedením jednej z najväčších arcidiecéz v celom kresťanskom svete ̶ milánskeho arcibiskupstva. Na jeho čele však zotrval sotva pol roka, pretože už v nasledujúcom roku, presne 6. februára 1922, bol zvolený za pápeža.
Nástup kardinála Rettiho na Petrov stolec sprevádzalo niekoľko prekvapujúcich okolností. Hneď po konkláve vzbudil všeobecný údiv tým, že si zvolil meno Pius XI.; týmto aj symbolicky naznačil, že ako pápež bude pokračovať v línii svojich veľkých predchodcov ̶ Pia VI., Pia VII., Pia IX. a Pia X., ktorých pontifikáty boli poznamenané konfrontáciou s dobovými politickými a sociálnymi turbulenciami. Druhé prekvapenie vyvolalo jeho rozhodnutie udeliť prvé požehnanie Urbi et Orbi z balkóna na priečelí Baziliky svätého Petra. Svet to vnímal ako zásadnú zmenu, pretože od roku 1870, keď sa Rím dostal pod nadvládu talianskych nacionalistov, pápeži prednášali akékoľvek verbálne prejavy len vnútri baziliky, čím dávali ostentatívne najavo, že sa naozaj cítia ako „vatikánski väzni“. Po tomto prvom kroku nasledoval druhý, ešte ráznejší: ústretovo podal talianskej vláde ruku na politický zmier (tal. conciliazione) a súhlasil s vytvorením Vatikánskeho mestského štátu ̶ La Ciità del Vaticano, enklávy v strede Ríma s rozlohou 0,44 km2, ktorá dodnes zahŕňa Baziliku svätého Petra, Svätopeterské námestie s Apoštolským palácom a exteritoriálne územie zahŕňajúce patriarchálne baziliky a pápežské letné sídlo v Castel Gondolfo. V Lateránskych zmluvách uzavretých medzi Svätou stolicou a talianskym kráľovstvom sa expressis verbis konštatuje, že Vatikán nepredstavuje nejaký pozostatok pôvodného územne rozsiahlejšieho pápežského štátu (756 ̶ 1860), ale že ide o úplne nový štátny útvar.
Definitívne vyriešenie „rímskej otázky“, ktorá už šesťdesiat rokov vnášala napätie do vzťahov medzi cirkvou a Talianskom, predstavuje v podstate plod politickej obratnosti Pia XI. Rýchly spád dejinných udalostí na medzinárodnej politickej scéne mu poskytoval dosť príležitostí, aby naplno rozvinul tento svoj talent. Už niekoľko mesiacov po zvolení Achille Rettiho za pápeža, konkrétne 22. októbra 1922, sa Benito Mussolini dostal k moci v Taliansku po svojom pamätnom Pochode na Rím s podporou fašistov ̶ čiernych košieľ (squadristov).. Týmto sa neodvratne začal zostup Európy, zmietanej už dlhší čas v politickom chaose, do pekiel. V tejto situácii sa bude neraz ozývať varovný hlas cirkvi. Aby ho bolo čo najlepšie počuť po celej zemi a aby mu dodal čo najväčšiu politickú váhu, Pius XI. sa rozhodol šíriť ho pomocou nového média: založil Rádio Vatikán.
Počas celého medzivojnového obdobia Pius XI. vytrvalo a ostro kritizoval neprávosti diktátorských režimov, vyčíňanie nacistov, ale aj narastajúcu hrozbu komunizmu. Odsudzoval rasovú ideológiu založenú na kulte hraničiacom so zbožšťovaním národa, hlásanie triedneho boja, nadraďovanie jednej spoločenskej triedy nad inou, zamieňanie patriotizmu za nacionalizmus. Vážne ho znepokojovalo šírenie „bezbožných ideológií“ v Mexiku, v Nemecku a v Rusku. Problematika totalitarizmu sa stala dominantnou témou jeho meditácií, diskusií, úvah a poznámok, ktoré sa napokon stali podkladom pre napísanie budúcich encyklík dejinného významu, v ktorých podrobil kritike nacizmus aj komunizmus a súčasne v nich vyjadril obavy zo vzniku celosvetového vojnového konfliktu.
Pius XI. už aj predtým niekoľko raz aktívne vstúpil do diania na svetovej politickej scéne. V roku 1926 napríklad príkro odsúdil (Action française) ̶ intelektuálneho a politického hnutia, v radoch ktorého sa ocitli aj mnohí francúzski katolíci odmietajúci republikánske zriadenie. Pius XI. otvorene poukázal na to, že ideovým základom hnutia je antická a pohanská koncepcia mestského štátu. Tento krok pápeža sa stretol v značnej časti katolíckej elity s veľmi rozpačitými až diametrálnymi postojmi. Ešte v tom istom roku urobil ďalší odvážny krok: pod zámienkou, že Svätej stolici ide o nadviazanie vzťahov so Sovietmi, vyslal do bašty komunizmu francúzskeho biskupa Monsignora dʼHerbigny s tajným poverením, aby tu vybudoval podzemnú cirkevnú hierarchiu. V roku 1931 ukázal svetu nebojácnosť, keď si trúfol v encyklike Non abbiamo bisogno povedať bez okolkov, čo si myslí o Mussoliniho politike a o fašizme vo všeobecnosti. Duce to považoval za prejav opovážlivosti, ktorú Piovi XI. nikdy neodpustil.
Najväčší rozruch však mal ešte len prísť. Ako blesk z jasného neba možno označiť jeho tri encykliky uverejnené vo veľkonočnom týždni roku 1937: v piatok 19. marca, na sviatok svätého Jozefa, uzrel svetlo sveta stodvadsaťšesť strán textu encykliky Divini Redemptoris, v ktorom Pius XI. s najväčšou vehemenciou odsúdil „bezbožnícky“ komunizmus označiac ho za vnútorne zvrátený. Jej význam podčiarkuje aj fakt, že katolícka cirkev perom pápeža jednomyseľne ukázala svetu, aké nebezpečenstvo predstavuje pre Európu a pre celý svet komunistická ideológia a prostredníctvom nej šírený ateizmus.
Nemeckí nacisti spočiatku nešetrili chválou na protikomunistické stanoviská pápeža; bolo to však prvý aj posledný raz. Už o týždeň na Kvetnú nedeľu 21. marca 1937 sa v kostoloch čítala ďalšia encyklika, ktorú Pius XI. uverejnil v nemeckom origináli s názvom Mit brennender Sorge. Táto sa už niesla v duchu ostrej kritiky nacizmu a, ako sa neskôr ukázalo, zásluhu na jej vzniku mali mníchovsky arcibiskup von Faulhaber a štátny sekretár kardinál Pacelli, budúci pápež Pius XII. Kým prvý z nich bol autorom ideového konceptu textu, druhý sa postaral o jeho definitívnu revíziu. Podiel kardinála Pacelliho sa neskôr spomínal v súvislosti s jeho údajným neutrálnym postojom voči svetovládnej a genocídnej politike nacizmu. Obsah tohto dokumentu však nemôže žiadneho súdneho človeka nechať na pochybnostiach, že medzi oficiálnym katolicizmom a nacistickou ideológiou bol absolútne nezlučiteľný protiklad.
Na veľkonočnú nedeľu pribudol k týmto textom ešte tretí ̶ po španielsky napísaný apoštolský list Nos es muy, ktorý sa od predchádzajúcich dvoch odlišoval menej konkrétnejším obsahom. Pius XI. v ňom odsúdil vtedajší mexický režim, ktorý sa neštítil v mene antiklerikálnej politiky prenasledovať veriacich tým najbrutálnejším spôsobom. V tento deň, teda na sviatok zmŕtvychvstania Krista, vyzeralo Svätopeterské námestie ako obrovské masové zhromaždenie veriacich z celého Talianska, ktorí prišli pozdraviť staručkého a chorobou vysileného pápeža. Napriek tomu, že už pred polrokom bol jeho zdravotný stav kritický, v tento pamätný deň pôsobil neobyčajne sviežim dojmom, čo mnohí to vtedy považovali za zázrak, aby kategoricky a nespochybniteľne odsúdil pred celým svetom akúkoľvek formu súčasnej totality.
Sama Prozreteľnosť udelila tomuto odvážnemu mužovi na čele cirkvi toľko času, aby svoju pôvodne všeobecnú kritiku tohto nebezpečného javu dotiahol do detailnej podoby. Samozrejme, ani pri všetkej jeho hĺbavosti a vnímavosti mu nemohlo zísť na um, čo hitlerovskí vodcovia chystajú pre Židov. Kto by si bol na jeho mieste pomyslel, že uprostred kresťanskej Európy môže vzniknúť najohavnejšia mašinéria v dejinách ľudstva, ktorej cieľom bude vyhladiť jednu ľudskú rasu? Pius XI. vedel dodať svojim odsudzujúcim výrokom na adresu fašizmu ešte väčšiu vážnosť a varovný tón vďaka svojim jednoznačným a zrozumiteľným prejavom a postojom. Keď Hitler pricestoval 3. mája 1938 do Ríma, aby sa po násilnom pripojení Rakúska k Nemecku osobne poďakoval Mussolinimu za jeho lojálny postoj, pápež ostentatívne odišiel z Ríma do Castel Gondofa, pretože, ako vtipne poznamenal, „je tam zdravší vzduch než v hlavnom meste“.
Historický rozmer nadobudla aj udalosť, ktorá sa stala 6. septembra toho istého roku: Pius XI. v ten deň prijal na audiencii skupinu belgických veriacich, ktorí prišli do večného mesta v rámci púte organizovanej Frankofónnym katolíckym rádiom, pričom mu odovzdali ako dar cenné staré vydanie misála. Svätý otec v sebe nezaprel povestného bibliofila a hneď začal v ňom listovať. Po chvíli sa zastavil pri pasáži o Abrahámovej skúške; začal ju pomaly nahlas čítať a pokračoval až do konca tohto známeho biblického príbehu. Keď dočítal, zdvihol hlavu a so zarosenými očami predniesol tieto historické slová: „Nie, antisemitizmus je nezlučiteľný so vznešenou myšlienkou, že Abrahám je náš patriarcha a praotec. Je to hnutie, v ktorom katolík nemá čo hľadať! Skrze Krista a v Kristovi sme aj my duchovní potomkovia Abraháma. Všetci sme teda semiti!“
O niekoľko týždňov po tejto udalosti, presne 22. júna 1938, si zavolal do Castel Gandolfa mladého amerického jezuitu Johna LaFargea, aby ho poveril koncipovaním textu ďalšej encykliky. Mala niesť názov Humani generis unitas a jej hlavným posolstvom malo byť odsúdenie rasizmu a antisemitizmu. Zostalo však iba pri zámysle, pretože plánovaná encyklika pre prudké zhoršenie pápežovho zdravotného stavu nikdy neuzrela svetlo sveta Vo februári 1939 sa Pius XI. chystal osláviť desiate výročie podpisu Lateránskych zmlúv. Dobre vedel, že ceremónie sa zúčastní aj Benito Mussolini, a preto si starostlivo, odsek po odseku, pripravoval prejav, v ktorom zamýšľal povedať svoju mienku o diktátorovi. V noci z 9. na 10. februára ho ťažká choroba znova pripútala na lôžko, z ktorého však už tento raz nevstal: Pius XI. zomrel ráno o pol šiestej.
