V časoch reformácie bola Katolícka cirkev atakovaná, že si uzurpovala prostredníctvom učiteľského úradu Cirkvi, monopol na výklad Svätého písma. Luther hlásal, že zdrojom poznania viery je len Sväté písmo – sola scriptura. Katolícka cirkev vždy tvrdila, že primárnym zdrojom viery je písmo, tradícia a zjavenie právd Duchom Svätým.
Predstavme si, že žijeme počas prvých 25 rokov rannej Cirkvi po zoslaní Ducha Svätého. Ako by ste odpovedali na otázku – čomu mám veriť? Čo je obsahom kresťanskej viery? V tomto období by ste nemohli povedať, prečítaj si Nový zákon a tam to máš uvedené. V tomto čase ešte nebol totiž napísaný Nový zákon. Museli ste veriť tomu, čo ranná cirkev hlásala aj bez evanjelií.
Evanjeliá len zaznamenali to, čo už bolo v rannej Cirkvi ústne hlásané. Ústne hlásanie z generácie na generáciu nazývame “tradíciou.” Obsah bol už prítomný v cirkvi a v určitom čase sa človek rozhodol túto tradíciu spísať. To vysvetľuje úvod evanjelia podľa sv. Lukáša: „Už mnohí sa pokúsili zaradom vyrozprávať udalosti, ktoré sa u nás stali, ako nám ich odovzdali tí, čo ich od začiatku sami videli a boli služobníkmi slova.“ (Lk 1,1). Byť služobníkom slova znamená, ústne hlásanie evanjelia pred tým, ako bolo písomne zaznamenané.
Evanjeliá nevytvorili Cirkev, ale Cirkev vytvorila evanjeliá.
Samotné evanjeliá nás upozorňujú, že Ježiš na zemi urobil a povedal oveľa viac ako to, čo je zachytené v evanjeliách. Dokonca evanjelista Ján hovorí: “Ale Ježiš urobil ešte veľa iného. Keby sa to všetko malo dopodrobna opísať, myslím, ani na celom svete by nebolo dosť miesta na knihy, ktoré by bolo treba napísať.” (Jn 20,25) Ježiš Kristus počas svojho pôsobenia na zemi nikdy nedal apoštolom za úlohu, aby napísali evanjelium, či zostavili Nový zákon. Preto to ako prvú vec ani apoštoli nerobili a evanjeliá vznikali 80 rokov po Kristovi.
Ježiš Kristus mal na apoštolov len dve požiadavky. Počas Poslednej večere prikázal, aby na jeho pamiatku prinášali obetu Svätej omše, teda ako dnes hovoríme, slúžili Svätú omšu s tajomstvom Eucharistie. Druhým príkazom bolo, aby išli do sveta a učili národy a krstili ich v mene Otca, Syna i Ducha Svätého. Dnes používame na to slovo – evanjelizovať. Prvá činnosť, ktorá sa traduje okolo apoštolov preto súvisela so slúžením svätej omše a evanjelizáciou národov. Nový zákon v podobe evanjelií začal vznikať až okolo roku 80 po Kristovi, teda v druhej polovici prvého storočia. Ranná cirkev teda 50 rokov existovala bez akéhokoľvek zdroja Svätého písma.
Luther napriek tomu počas reformácie za jediný hodnoverný zdroj viery vyhlásil Sväté písmo. Tento prístup sa v reformácii ujal pod latinským názvom sola scriptura. Podľa tohto prístupu jediným zdrojom viery je Sväté písmo a neexistuje žiadna autorita, ktorá by bola potrebná na výklad Svätého písma. Žiaden učiteľský úrad Cirkvi, žiaden Duch Svätý, ktorý by pôsobil na učiteľský úrad pri výklade písma. Každý človek je podľa Luthera schopný porozumieť Svätému písmu a to práve preto, že Duch Svätý pôsobí na každého človeka rovnako. V súčasnosti existuje viac ako 40 000 protestantských zborov na svete, ktoré sa odlišujú tým, ako vykladajú jednotlivé časti Svätého písma. Môže Duch Svätý zjaviť 40 000 verzií výkladov Svätého písma?
Problémom sola scriptura, teda, že jediným zdrojom viery je Sväté písmo, je oveľa prozaickejší. Nikde vo Svätom písme sa nepíše, že len Sväté písmo je zdrojom viery. Luther sa takto hneď na začiatku svojej teológie dostáva do sporu sám s vlastným argumentom. Ak kresťan má veriť iba tomu, čo je obsiahnuté vo Svätom písme a prehlásite niečo, čo tam nie je, tak sa staviate na úroveň Učiteľského úradu, o ktorom tvrdíte, že neexistuje. Luther takto sám seba kladie na úroveň vlastného magistéria, kedy predkladá veriacemu človeku doktrínu k viere, ktorá nie je obsiahnutá nikde vo Svätom písme.
Takto sa Lutherovo magisterium dostáva do sporu s magistériom Katolíckej cirkvi. Prečo veriť Lutherovi a nie Katolíckej cirkvi? V čase reformácie Katolícka cirkev neprijala žiaden teologický prvok, ktorý by sa dal pripísať Lutherovi. Luther však prijal od Katolíckej cirkvi to najpodstatnejšie – Nový zákon. Katolícka cirkev je autorom Nového zákona a to prostredníctvom apoštolov a veriacich, ktorí spísali evanjelia podľa toho, ako ich ranná cirkev ústnym spôsobom sprostredkovala. Takto sa Luther dostal do druhého sporu s vlastnou teológiou. Prijal Nový zákon v jeho ucelenosti tak, ako ho Katolícka cirkev ustanovila a predložila k viere, pričom sa Cirkev pri tom odvolávala na pôsobenie Ducha Svätého. Ak v Katolíckej cirkvi neexistuje Duch Svätý, potom netreba Nový zákon brať vážne, pretože nie je to Božia kniha, ale román ľudskej invencie. Ak prijmeme Nový zákon, ako ho ranná Cirkev predložila, potom prijímame pôsobenie Ducha Svätého v nej, vrátane magistéria.
Ranná cirkev totiž na základe tradície uznala určitý rozsah písomne zachytených príbehov rozhodla, ktoré sú autentické a ktoré sú neautentické. Inými slovami odvolávajúc sa na intervenciu Ducha Svätého Katolícka cirkev rozhodla, ktoré príbehy sú vymyslené, skreslené a nemožno ich považovať za texty, ktoré vznikli z vnuknutia Ducha svätého. Sväté písmo sa na základe učiteľského úradu cirkvi takto stalo katolíckou knihou. Za tento Nový zákon zomierali ranní kresťania. Bola to ranná katolícka cirkev, ktorá bola v Rímskej ríši prenasledovaná a katolíci vraždení, aby sa vojaci zmocnili zvitkov Svätého písma.
Katolícka cirkev to bola, ktorá chránila Sväté písmo od herézy dávno pred Lutherom. Skutočnosť, že Luther akceptoval 27 kníh Nového zákona a nepridal žiadne evanjeliu, žiaden apokryfný list znamená, že akceptoval spôsob, akým ranná katolícka cirkev rozhodla o tom, čo je Nový zákon. Ak v katolíckej cirkvi nepôsobí Duch Svätý, tak potom Nový zákon, ktorý katolícka cirkev zostavila a protestanti jeho obsah akceptovali, nie je Božím rozhodnutím, ale otázkou osobného vkusu pár cirkevných autorít. V danom prípade by mal Luther prísť s vlastnou verziou a skladbou nového zákona, ktorý by bol produktom Ducha Svätého.
Nakoniec, základný koncept Trojjediného Boha, teda že Boh je jeden, ale sú v ňom tri Božské osoby nemá pôvod v Novom zákone. Nikde v Biblii pojem “Trojjediný Boh” nenájdeme. Táto skutočnosť je dogmou, ktorú za pravdivú vyhlásila Katolícka cirkev a Luther ju prijal aj napriek tomu, že na základe Sola scriptura sa nikde v Biblii nenachádza.
Michael Voris
