Sýrsky katolícky kňaz Georges Jahola informuje o obnove Ninivskej planiny, teda bojmi poznačenej krajiny Iraku a Blízkeho východu. Pomoc intenzívne Cirkev poskytuje prostredníctvom pápežskej nadácie “Kirche in Not” (Cirkev v núdzi), ktorá počas komunizmu v spolupráci s kardinálom Korcom výrazne pomáhala veriacim aj na Slovensku. Otec Georges koordinuje rozvoj predovšetkým v niekdajšom najväčšom meste kresťanstva v bývalom Iraku, ktorý padol do rúk Islamského štátu – Bakhdida.
Inváziu Islamského štátu síce prežil na štúdiach v Ríme, kam ho poslal biskup, ale po oslobodení sa ihneď rozhodol vrátiť: “Musím ísť naspäť, musím veľa toho urobiť.” Priznáva, že o úspechu svojej misie mal na začiatku pochybnosti. Doposiaľ sa vrátila do lokality iba polovica kresťanov z tých, čo boli nútení odísť.
V rozhovore hovorí o nových výzvach pred kresťanmi Blízkeho východu a prečo silné kresťanstvo v Európe posilňuje aj kresťanov v tejto komplikovanej časti sveta.
Kirche in Not: Ako napreduje obnova Ninivskej planiny?
Otec Georges Jahola: Obnova napreduje veľmi dobre a to vďaka veľkej podpore, ktorá sa nám dostáva. Naším najdôležitejším partnerom pri tom je pápežská nadácia “Kirche in Not.” Je pre nás veľkou nádejou, keď vidím ako sa dobrodinci pre nás angažujú. V priebehu 16 mesiacov sa nám podarilo v meste Bakhdida obnoviť až 35% domov. Celkovo na Ninivskej planine už je to vyše 40%. Opravy čiastočne zničených domov sú urobené. Teraz sa zameriavame na zničené domy.
Ako to vyzerá s kostolmi a cirkevnými budovami? Nenávisť Islamského štátu sa totiž zamerala predovšetkým na symboly kresťanskej viery
Kostoly majú obrovský význam, nielen kultúrny. Prinavracajú ľuďom odvahu a uistenie. Už dnes slúžime v kostoloch, aj keď sú zatiaľ enormne zničené. Ja slúžim v kostole, kde neustále padajú betónové časti. Oprava kostolov je ďalším veľkým krokom pred nami. Kirche in Not pomáha aj v tom.
Ako sú na tom ľudia, ktorí sa vrátili do oblasti?
Už pred rokom sa začali ľudia vracať. Obchody a reštaurácie sa otvárajú. Každodenný život znova začal, ale s oveľa menej ľuďmi ako pred inváziou Islamského štátu. Do oblasti sa vrátila iba polovica vysídlených. Veľká výzva do budúcnosti je práca. Pokiaľ realizujeme opravy, o ľudí je zabezpečené. Zatiaľ je čo robiť. Otázka ale zostáva, ako vieme mladým ľuďom sprístupniť pracovné možnosti. Máme aj v tejto oblasti už nejaké konkrétne plány.
Aké napríklad?
V Ninivskej planine je to predovšetkým oblast poľnohospodárstva. Bojovníci Islamského štátu zničili veľa poľnohospodárskych usadlostí. Budeme aj v tejto oblasti musieť preveriť, ako veľmi sú poľnohospodárske zariadenia zničené. K tomu treba premyslieť ako poskytnúť ľuďom úvery a začiatočný kapitál na rozbehnutie činnosti. To si ale vyžaduje veľké peniaze.
Okrem cirkvi dostávate aj pomoc od štátu?
Nie, iba Cirkev sa tu stará o ľudí. Od štátu nedostávame nič. Snažíme sa byť ľuďom veľmi na blízku, aby sme im rozumeli, čo potrebujú a pomohli realizovať perspektívu dobrej budúcnosti.
Povedali ste, že len polovica ľudí sa vrátila. Existuje nejaká šanca, že by prišla aj tá druhá polovica?
Tisícky kresťanov sa ešte nachádzajú v Kurdistane, kam utiekli pred bojmi. Veľa z ľudí má dôvod tam zostať. Našli si prácu a či sa vrátia závisí od toho, ako sa v Ninivskej planine bude rozvíjať ekonomika. Ostatní vysídlenci žiju na území Jordánska, Libanonu a Turecka. Títo ľudia sa zdráhajú prísť, pretože považujú Irak za príliš nebezpečný. Snažím sa dokázať opak.
Ako to vidíte s kresťanmi, ktorí odišli na Západ?
Iba 10% kresťanov skončilo na Západe. Samozrejme dúfame, že aj oni sa vrátia. Mladí ľudia a rodiny začali na Západe štúdium, založili si mladé rodiny, deti chodia do škôl. Nemyslím si, že títo kresťania sú pre Západ ťarchou a rovnako si nemyslím, že sme ich stratili. Ak napríklad niektorý z nich bude pracovať pre podnik, ktorý bude rozvíjať obchodné vzťahy s Irakom, bude to aj na úžitok miestnych kresťanov. Treba sa na nich pozerať ako na možných staviteľov mostov rozvoja.
Spomenuli ste školy a štúdium, čo sú dôležité factory pre mladých ľudí. Aké sú perspektívy v Ninivskej planine pre túto oblast?
Všetky štátne školy sú na Ninivskej planine otvorené, rodičia by však radšej poslali deti do cirkevných škôl, pretože úroveň vzdelania je tam vyššia. Pred vojnou sa venovali predovšetkým rehoľné sestry vzdelávaniu a tento model by mal byť základom aj teraz.
Kritici hovoria, že oprava a pomoc sa začala príliš skoro, že prívrženci islamských skupín môžu kedykoľvek udrieť znova. Ako to vnímate?
IS v Iraku je zničený. Ja to nevnímam, že z nejakých iných islamských skupín môže prísť k znovu dobitiu územia. Neznamená to však, že neexistujú problémy. V hlavách niektorých ľudí je veľmi veľa radikalizácie. Kresťania sú vystavení veľkej diskriminácii. Do platí predovšetkým na univerzitách a v riadení krajiny. Ak napríklad kresťan s výbornými výsledkami chce ďalej študovať, častokrát je uprednostnený moslim. Popri tom existuje ešte iný fenomén – populačná invázia.
Čo pod tým rozumiete?
Ak kresťania opustili Ninivskú planinu, moslimovia sa častokrát zmocňujú ich majetku. Toto sa deje už desaťročia rokov. Mesto Telkef, 20 km od Mossulu, kde bola väčšina kresťanov, sa takto zmenilo na prevažne moslimské mesto. Toto sa deje aj v iných mestách. Potom je tu Irán, ktorý sa prezentuje ako ochranca moslimov a podporuje prenikanie moslimov do týchto oblastí.
Hovoríte o nasadení zahraničných vlád pri ochrane prác kresťanov na Ninivskej planine. Cítite sa primerane podporovaní?
Pomoc, ktorá k nám prúdi je pre nás veľkým dôkazom spolupatričnosti. Každý čiastka nám hovorí, že niekto niekde na nás myslí. Kirche in Not to pre nás robí viditeľným spôsobom. Vieme aj o výzvach, ktorým čelí Viera na Západe. Modlíme sa aj za to, aby kresťanstvo v Európe bolo silné. Všetko to, čo posilňuje kresťanstvo v Európe, posilňuje aj situáciu kresťanov na Blízkom východe.
