Ešte stále máme nálepku kresťanského Slovenska. Nie je to už len Potemkinovská dedinka? Úcta k životu sa musí preniesť z deklaratívnej roviny do reálneho života. Nestačí urobiť raz za dva roky Pochod za život a potom sa vytešovať, že sa na ňom zúčastnilo okolo 100.000 ľudí. Alebo krvopotne zozbierať podpisy a zrealizovať referendum o rodine, hoci sa krátko predtým do ústavy zakomponovala definícia manželstva ako zväzku muža a ženy.
Stále dobiehame našich politikov. Potichu podpísali Istanbulský dohovor a teraz kresťanskí obetavci zo Slovenského dohovoru za rodinu behajú po celom Slovensku, aby zozbierali ďalších 100.000 podpisov, aby sa z Istanbulského dohovoru náš podpis stiahol. Kresťanská strana, ktorú sme desaťročia volili, vypadla z parlamentu. Aby sa tam dostala, začína opúšťať hodnotové princípy a koketovať s liberálmi. Vraj najprv poraziť korupciu.
Politici, ktorí sa hlásia ku kresťanským hodnotám, sa rozptýlili naprieč politickým spektrom a robia výťah pre rôznych populistov, karieristov, mafiánov a prospechárov. Potom si záujmové ekonomické skupiny prelobujú ešte liberálnejšie zákony o hazarde. A čo ideme robiť? Zase zbierať petície? Po piatich rokoch nevieme vygenerovať spoločného relevantného kresťanského kandidáta na funkciu prezidenta. Možno by sa nejaká osobnosť s nepokrivenou chrbticou našla, lenže bohužiaľ, buď nemá politické skúsenosti alebo nie je verejnosti dostatočne známa. A znova ostávame pred dilemou, komu dať hlas. Ponúkajú sa všelijakí oportunisti, ktorí povymetali rôzne strany, ktoré boli pri korytách. Dnes sa hlásia za kresťanskejších aj od samotného pápeža. Možno, ale predsa. Čo tak František Mikloško? Politickú DNA nemá najhoršiu: aktivity v podzemnej Cirkvi, Sviečková manifestácia 88, November 89, predseda SNR, odídenec z KDH, hlásiaci sa ku konzervatívnym hodnotám, ktorého by vedeli možno aj so štipcom na nose podporiť poniektorí liberáli. Že nie je najmladší? Nedostatok mladosti vie doplniť jeho milá mladá manželka. Vyplakávať ako pán Hlina, že sa nechce s nami nikto rozprávať, nám nepomôže.
Masaryk, podľa RTVS kandidát na najväčšieho Slováka, ktorý nás chcel odviesť od Ríma, sa na našu adresu vyjadril: „Slováci (katolíci) budú mať len toľko práv, koľko si vybojujú.“ Keď sa raz ocitneme na druhom brehu, dostaneme otázku, čo sme urobili, neurobili. Plač nad rozliatym mliekom potom môže trvať večne. Ale ešte nie sme na druhom brehu. Ešte dýchame. Stále máme šancu urobiť niečo zmysluplné. Niečo, za čo sa na druhom brehu určite nebudeme hanbiť.
Kde začať? Poďme sa zasadzovať za spravodlivosť. Sami na vlastnej koži v živote skusujeme veľa nespravodlivosti. Lenže začnime nesebecky. Pomôžme tým, ktorí sa nevedia brániť. Nenarodeným deťom. V minulom roku sa na celom svete vykonalo 42 miliónov potratov! Nevyráža Vám to dych? Aká nespravodlivosť! Brať niekomu niečo, čo sme nedali. Život je dar. Aj ten náš. Zobrať niekomu život je tá najväčšia nespravodlivosť. Takto sa správali nacisti. Lenže oni to robili v skrytosti. V koncentračných táboroch. Mnohí ich súčasníci o tom ani nevedeli. Lenže my vieme. My sa nevyhovoríme na nevedomosť. A čo Slovensko? Odvtedy ako sa u nás začali vykonávať potraty, prišli sme o 1.200.000 obyvateľov. Dnes nám chýbajú. Miesto nich teraz prijímame zahraničných robotníkov. A natláčajú nám migrantov, ktorí pohŕdajú našou kultúrou. Slovensko i Európa budú patriť tým, ktorí stoja na strane života. Deklarácií a prosbopisov v našich slovenských dejinách sme mali dosť. A zvyčajne končili v koši. Potrebujeme politickú, nie deklaratívnu silu, ak chceme spravodlivejšie Slovensko.
Miroslav Vetrík
Quo vadis kresťanská demokracia?
