21. januára na rôznych miestach vo Francúzsku aj v iných krajinách boli slúžené omše pri príležitosti výročia popravy kráľa Ľudovíta XVI. Cieľavedomá propaganda nič nezmohla proti stránkam dejín. Dejiny konfliktu francúzskej katolíckej kráľovskej rodiny sú zapísané v kronikách, archívnych dokumentoch, vo svedectvách a knihách.
To, čo kráľovská rodina prežila za Francúzskej revolúcie, v ohnisku prenasledovania a ohavností, patrí k udalostiam, ktoré nikto nemôže vymazať, aj keď sa o nich nerozpráva a nevyučuje, pretože by to znelo nepriateľsky voči tým princípom, ktoré dodnes ovládajú Francúzsko a Európu. Exponenti Francúzskej revolúcie začali likvidácii kresťanstva na kontinente ideologickými zbraňami “slobody” a gilotínou. Truhla zhnije, ale pramene sú ako živé kamene.
Takým živým kameňom je rozprávanie Madame Royale, totiž Márie Terézie Šarloty Bourbounskej (* Versailles, 19. decembra 1778, + Frohsdorf, 19. októbra 1851), prvorodenej dcéry Ľudovíta XVI. a Márie Antoinetty Habsburskej, v roku 1830 tiež niekoľko minút kráľovnej francúzskej, grófky z Marnes v exile.
Vo svojich pamätiach hovorí o väznení svojej rodiny vo veži Templu. (…) kde mali tú krutosť, že nechali úplne osamote môjho úbohého brata; neslýchané barbarstvo (…) Zanechať opustené nešťastné osemročné dieťa (…) bez akejkoľvek pomoci iba s pokazeným zvončekom, ktorý nikdy nepoužil, pre hrôzu z ľudí, ktoré by ním privolal, takže dal prednosť tomu, že mu chýbalo úplne všetko, než aby požiadal svojich prenasledovateľov o akúkoľvek maličkosť. Bol na posteli, ktorá nebola ustlatá viac ako šesť mesiacov a on nemal silu, aby to urobil; blchy a ploštice ho celého pokrývali; jeho osobná bielizeň ich bola plná (…) jeho výkaly zostávali v cele a za celý čas ich nikto nevyniesol. Okno bolo zatvorené na reťaz a nedalo sa otvoriť, v miestnosti bol neznesiteľný zápach … (1)
Týmto bratom bol Ľudovít Karol Francúzky (* Versalilles 27. marca 1785, + Paríž 8. júna 1795). Po smrti svojho otca bol francúzskymi monarchistami a európskymi dvormi pokladaný za francúzskeho a navarského kráľa Ľudovíta XVII. Bol uväznený zamurovaný v Templi za neľudských podmienok pod kontrolou katov, ktorí ho držali v plesnivej cele plnej myší a hmyzu viac ako dva roky s trochou svetla vo dne a v úplnej tme v noci. Podvyživený a chorý zomrel vo veku desiatich rokov.
Kráľovská rodina bola
zatknutá v noci 6. októbra 1789, keď zdivočená horda z celého okolia v počte 20
tisíc osôb vyzbrojená puškami, šabľami, sekerami a palicami pritiahla z Paríža
do Versailles a vtrhla do zámku. Pokiaľ sa odohrávali strašné scény a
masakry, useknuté hlavy nosili na kopijách ako trofeje,
Ľudovít XVI. a jeho rodina boli uväznení v Tuilleries. Kým všetka šľachta
a kniežatá sa pokúšala o útek z hlavného mesta Francúzska, sestra kráľa Alžbeta
Filipína Mária Helena Bourbonská zvaná tiež Madame Alžbeta zostala na svojom
mieste v blízkosti svojho brata a malého následníka a vnučky Šarlott, a plnila
tu funkciu Tešiteľky. Po nevýslovných pokoreniach a neslýchanom trýznení
bola 16. októbra 1793 popravená.
Jej posledný list známy ako Testament (2) bol adresovaný jej príbuznej Alžbete: » Píšem vám, moja sestra, naposledy. Som odsúdená nie k hanebnej smrti, k akej sa odsudzujú len kriminálne živly, ale aby som dospela za vaším bratom «. Potom ju prosila, aby sa stala druhou matkou opustených sirôt a zakončila list týmito slovami: » Zbohom, moja dobrá a nežná sestra. Dúfajme, že tento list vám bude doručený. Myslite vždy na mňa. Bozkávam vás z celého srdca spolu s úbohými drahými deťmi! « List doručený nebol. V presvedčení, že bezbožníctvo a nemorálnosť v krajine sú Božie tresty, Alžbeta vzývala Najsvätejšie Srdce Ježišovo ako jediný liek na utrpenie ľudu a spásu národa. Napísala niekoľko aktov zasvätenia Francúzska Božskému Srdcu a veľmi uctievala tiež Najsvätejšie Srdce Panny Márie.
Prenasledovatelia poriadku a cirkvi nemohli zniesť titul Rex Christianisssimus Ľudovíta XVI. ani to, že bol pomazaný svätým olejom z remešskej katedrály. Musel 21. januára 1793 vystúpiť na popravisko. Sprievod, ktorý ho sprevádzal z veže Templu, pozostával z dvoch radov hliadok ozbrojených puškami a píkami za kriku opitých sansculotov. Jeho spovedník, írsky kňaz Edgeworth de Firmont mu zašepkal do ucha: » Sire, v tejto zvrchovanej urážke nevidím nič iné ako posledný rys podobnosti medzi Vami a Naším Pánom Ježišom Kristom, ktorý bude vašou odmenou«. Kráľ došiel ku katovi Sansonovi, vystrel k nemu svoje ruky a povedal: » Robte, čo chcete!« Potom pristúpil ku gilotíne: »Odpúšťam pôvodcom svojej smrti a žiadam Boha, aby krv dnes preliata nikdy nestiekla na Francúzsko. Pokiaľ ide o vás, nešťastný ľud … « Generál Santerre, veliteľ hordy zhromaždenej na námestí, v obave, aby nedošlo k pozitívnej reakcii ľudu na vladára, zdvihol šabľu a nariadil vírenie bubnov, aby prehlušil kráľov hlas. Sekera gilotíny padla na Ľudovítovu šiju. Sanson ju vzal za skrvavené vlasy a ukázal mlčiacemu davu.
Pápež Pius VI. hlboko zranený týmto barbarstvom, ktoré povalilo najdrahocennejšiu formu vlády, onú monarchiu – bude hovoriť o »mučeníctve nejkresťanskejšieho kráľa Ľudovíta XVI.,« postihnutého z nenávisti ku katolíckemu náboženstvu, vo svojom príhovore Quare lacrymae 17. júna 1793; pápež prirovnáva mučeníctvo Ľudovíta XVI. k mučeníctvu Márie Stuartovej: » Vieme od sv. Augustína, že nie mučenie, čo tvorí mučeníkov, ale príčina «(…) Preto k priznaniu pravého mučeníctva je dostačujúce, že prenasledovateľ na to, aby spôsobil smrť, je vedený nenávisťou k Viere, aj keď príležitosť na smrť vychádza z iných dôvodov, otázka okolností nepatrí k viere (…) Kto by mohol spochybniť, že tento kráľ bol poslaný na smrť z nenávisti k viere a na zhanobenie dogiem katolicizmu «. (3)
Alžbeta privedená na popravisko 10. mája 1794 vo veku 30 rokov prežitých v cnosti, zasvätila svoje srdce Bohu vo svojich 15 rokoch. Nezakryla si oči tvárou v tvár gilotíne, ale s úsmevom na tvári sa modlila až do konca. Silným hlasom povzbudzovala jednu obeť po druhej, ktoré prichádzali na popravu, a vyzývala ich, aby mali vieru v Boha. Ak to boli ženy, objímala ich a s úsmevom zdravila. Potom prišiel rad na ňu. Keď jej svetlá hlava padla a krv sa zliali s krvou, námestie onemelo.
V novembri 2017 sa začal proces jej blahorečenia.
Andrej Vajči
