G. K. Chesterton: Prečo som katolík
Mohol by som sa pokúsiť pojednať vec z osobného pohľadu a opísať svoju vlastnú konverziu, mám však silný pocit, že to by potom celá záležitosť vyzerala menšie, než v skutočnosti je. Mnoho oveľa lepších ľudí úprimne konvertovalo k oveľa horším náboženstvám. Dávam veľkú prednosť tomu povedať tu o Katolíckej cirkvi práve to, čo nemožno povedať ani o jej najctihodnějších sokoch. Chcem predovšetkým o katolíckej cirkvi povedať, že je katolícka. Radšej sa pokúsim vysvetliť, že je väčšia nielen ako ja, ale väčšie ako čokoľvek na svete, že je v pravde väčšia ako svet. Vzhľadom k obmedzenému miestu však sa musím zaoberať len o časti celej veci, budem preto o nej uvažovať v jej úlohe ochrankyne pravdy.
Deväť z desiatich takzvaných nových myšlienok sú jednoducho staré omyly. Patrí medzi hlavné povinnosti katolíckej cirkvi brániť ľuďom, aby sa ich znova dopúšťali, aby ich do nekonečna znovu neopakovali, ako to ľudia vždy robia, keď zostanú sami. Katolícky prístup k heréze (bludu – pozn. editora), či ako by niektorí možno povedali, k slobode, možno najlepšie pravdivo opísať pomocou metafory mapy. Katolícka cirkev má akúsi mapu mysle, ktorá vyzerá ako mapa bludiska, ale v skutočnosti je sprievodcom cez bludisko, ktorá bola zostavená z takých vedomostí, že aj keby boli považované za ľudské poznanie, nemajú ľudskú obdobu. Nemáme žiadnu inú inteligentnú inštitúciu, ktorá by dvetisíc rokov premýšľala o myslení. Jej skúsenosť prirodzene pokrýva takmer všetku skúsenosť a najmä takmer všetky omyly. Výsledkom je mapa, na ktorej sú jasne vyznačené všetky slepé smery a zlé cesty, všetky cesty, ktoré boli uznané bezcennými tou najlepšou zo všetkých skúseností: skúsenosťou tých, ktorí ju prešli.
Omyly sú na tejto mape mysle vyznačené ako výnimky. Väčšia časť tvorí veselé ihrisko a lovisko, na ktorých má myseľ toľko slobody, koľko sa jej zapáči, nehovoriac o ľubovoľnom počte intelektuálnych bojísk, kde sa zvádzajú boje večne otvorené a nerozhodnuté. Rozhodne však na seba berie zodpovednosť označiť určité cesty ako vedúce nikam, alebo vedúce do skazy, končiace holou stenou alebo strmým zrázom. Týmto bráni ľuďom, aby strácali čas či život na cestách, ktoré boli v minulosti uznané ako slepé alebo zhubné znovu a znovu a neoznačené by cestovateľov chytali do pasce stále dookola aj v budúcnosti. Cirkev na seba berie zodpovednosť varovať svojich ľudí pred takými cestami a práve v nich spočíva jadro problému v našej veci. Cirkev ľudstvo dogmaticky bráni pred jeho najväčšími nepriateľmi, tými ošumelými a strašnými netvormi starých omylov.
Všetky tieto falošné problémy budia isté zdanie novosti, najmä v očiach nových generácií. Ich úvodné tvrdenie vždy znie celkom neškodne a prijateľne. Uvediem len dva príklady. Znie to celkom neškodne, keď niekto povie: “Činy sú zlé len vtedy, keď škodia spoločnosti”. Keď budete chvíľu pokračovať skôr alebo neskôr dôjdete k neľudskosti úľa alebo pohanského mesta, ustanoveniu otroctva ako najlacnejšieho a najspoľahlivejšieho výrobného prostriedku, mučeniu otrokov pre vymoženie dôkazov, pretože jedinec pre štát nič neznamená a rovnako ako Kristovi vrahovia dospejete k vyhláseniu, že nevinný človek musí zomrieť pre národ. Potom sa, možno vrátite späť ku katolíckym definíciám a zistíte, že cirkev síce hovorí, že sme povinní pracovať pre spoločnosť, ale hovorí aj iné veci, ktoré zakazujú individuálnu nespravodlivosť. Podobne znie celkom zbožne, keď sa povie “Náš morálny boj musí skončiť víťazstvom duchovného nad hmotným”. Pokračujte tým smerom ďalej a dôjdete k bláznovstvu manicheizmu a jeho tvrdeniu, že samovražda je správna, lebo je to obeta, že pohlavné zvrátenosti sú dobré preto, že sa z nich nerodí život a že slnko a mesiac stvoril diabol, pretože sú hmotné. Potom môžete začať hádať, prečo katolicizmus trvá na tom, že existujú zlí aj dobrí duchovia a že aj hmotné veci môžu byť posvätné, ako pri Vtelení a pri sv. omši, vo sviatosti manželstva a vo vzkriesení tela.
Catholic Church and Conversion, G. K. Chesterton.
