Trojkráľová skúsenosť s bratmi cigánmi

blogy NajnovsieBlogy

Bývam v novej dedinskej štvrti neďaleko Bratislavy. Klasický satelit. Viacerí to možno poznáte. Hodinové zápchy, chlieb náš každodenný nám rozhodne dá i dnes… Tieto satelity sú tvorené „ušlými“ Bratislavčanmi a väčšinou „ušlými“(za prácou) „východniarmi“. (Každý, kto pôsobí v Bratislave vie, že „východ“ začína za Trnavou). Pestrá zmes ŠPZ-tiek mojich nových susedov hovorí jasnou rečou (LM, BB, ZV, LV, KK, SN, PP, ZA atď…) Ja, chlapec z paneláku, prežívam svoj dávny detský sen. Rodinný dom, ku ktorému neodmysliteľne patrí pes a mačka, denné výlety do prírody so psom, žrebčín s koňmi, proste idylka (nebyť tých zápch pravda…). V lete kúpanie v jazere, v zime 20 min. od lyžiarskeho strediska v Karpatoch (nie je nič lepšie, ako si po práci prečistiť hlavu na večernom lyžovaní od siedmej do deviatej). Každé ráno (ak dávajú na rádiu Lumen „vidieť vyletieť bažanta“, ďakujem Bohu za to, že mi splnil tento sen vidieckeho života).

S dedinským životom a „sľubnými“ ŠPZ-tkami susedov som sa (zbytočne) tešil i na „kultúrnu vložku“ v podobe detských koledníkov na Vianoce (toho som sa v socialistických panelákových sídliskách veru nedočkal). No roky čakám márne… Zato som sa dočkal inej „kultúrnej vložky“, žiaľ implantovanej, nie našej tradičnej, z „pokrokových krajín západu“. Bolo že to predvečer všetkých svätých, keď som, ako každý večer, sadal na bicykel a šiel na prechádzku so psom, mojim neodmysliteľným kamarátom a spolucestujúcim „dedinským“ životom. Na našej ulici sa formovala dosť silná skupinka detí. Od maličkých, hádam trojročných, až po pubertiakov. Poobliekaní, pomaľovaní, v smrťku pripomínajúcich odevoch. Po návrate z prechádzky som sa dozvedel, že „koledníci“ veru neobišli ani náš dom. (Chlapec, ktorý im šiel otvoriť, skoro odpadol). Tak som tajne dúfal, že po troch rokoch by som možno tieto Vianoce nečakal márne… Ale kdeže… Haloween áno, Christmas nie… Darmo, je tu New Age… V predvečer sviatku Troch kráľov (no nebudem klamať, bolo to v sobotu poobede), som sa dozvedel zo sociálnch sietí (ja to nepoužívam, ale u nás doma je takých dosť), na ktorých sú ľudia v dedine prepojení a dozviete sa všeličo podstatné (koho pes sa komu vykakal pre bránu, že som prirýchlo šiel dedinou a pod…). V tejto súvislosti musím vzdať hold starým babkám na dedinách, ktoré boli rovnako rýchle aj bez smartfónov a Facebooku a keď sme sa, ako mladí pubertiaci, vysypali z motorky s kamarátom (ktorú mal samozrejme od rodičov vyslovene zakázanú) na poľnej ceste za dedinou, po návrate domov to už jeho rodičia vedeli a jeho otec nás „vyplatil drobnými“, ako sa to vtedy hovorilo.

Ale iné som chcel. Nuž veľká panika! Po dedine vraj chodia podozriví cigáni. Nazízajú do dvorov, žobrú od domu k domu. Dostal som teda jasný príkaz: „keď pôjdeš so psom, zamkni bránu!“ Nuž, stalo sa. Ako zamkýnam, ponáhľajú sa ku mne traja cigáni – hádam sa nikto z nich neurazí, viem, že oni sami nemajú žiadny problém, sa takto nazývať (týmto pozdravujem Ferka zo Žakoviec, ktorý nám bol celý deň výborným sprievodcov a obdivovali sme, s akou autoritou vedie miestne záležitosti a hlavne nám porozprával mnohé zázračné príhody – človek nikdy nevie, či aj on nečíta Svetlosveta) – v reflexných vestách. Pekne zdravia, ruky podávajú so slovami: „Šéfko my sme vaši smeťári, prišli sme vám zavinšovať a popriať požehnané vianočné sviatky…“ Priznám sa, mal som slzy na krajíčku. Koledníkov z týchto končín, som nečakal ani za 30 rokov…

Ďakujem vám bratia cigáni!

Peter Pajer


Lost Password

Sign Up