Svätý Štefan je považovaný v Katolíckej Cirkvi za prvého mučeníka, ktorého sviatok sa slávi 26.12. Tento deň boli totiž nájdené relikvie svätého Štefana. Stalo sa tak na základe videnia, ktoré mal v roku 415 kňaz menom Lucian.
V roku 439 relikvie boli prenesené do nového kostola postaveného pri Damašskej bráne v Jeruzaleme. Križiaci volali severnú bránu v Jeruzaleme aj „bránou sv. Štefana.“ Pápež Pelagius II. preniesol pozostatky neskôr do Ríma.
Svätý Augustín vo svojom diele O Božom štáte hovorí o mnohých zázrakoch, ktoré sa uskutočnili, keď relikvie sv. Štefana prechádzali v procesiách v severnej Afrike.
Svätý Štefan je po prvýkrát spomenutý v Skutkoch Apoštolov ako jeden zo siedmych diakonov, ktorých vysvätili apoštoli. Predpokladá sa, že patril medzi najstarších a ich hlavnou úlohou bolo rozdeľovať jedlo a pomoc najchudobnejším členom ranného kresťanského spoločenstva, nakoľko vdovy mali oproti židovkám sťažený prístup k jedlu. Predpokladá sa, že bol židom.
Štefan sa však stal známym pre svoje hlásanie Božieho slova v konfrontácii s farizejmi. Zázraky a neporaziteľnosť v teologických debatách z neho urobili čoraz populárnejšiu osobu, ktorá spôsobovala konverziu množstva židov. Nahnevaní z porážky vyprodukovali voči Štefanovi falošné obvinenie, že vo svojich vyjadreniach sa bohorúhačsky vyjadroval na adresu Mojžiša. Siedma kapitola Skutkov Apoštolov zachytáva Štefanovu argumentáciu a výklad židovských dejín, v ktorej Ježiša prezentuje ako Božieho Syna, ktorý prišiel naplniť Mojžišov zákon. Tých, ktorí sa tomuto poznatku bránia, považoval za ľudí, ktorí odporujú Duchu Svätému.
Štefan na adresu ukrižovaného Krista povedal, že ho vidí sedieť po pravici Boha potom, čo sa mu otvorilo nebo. Ukameňovanie Štefana je známe v súvislosti s horlivosťou Šaula, ktorý sa neskôr po obrátení pri Damasku stal apoštolom Pavlom. Šaul sa kameňovania zúčastnil a neskôr seba nazval aj na základe tejto skutočnosti „najhorším zo všetkých hriešnikov.“
Tomáš Dominik
