Instrumentum laboris (v preklade pracovný nástroj) je oficiálny dokument Vatikánu, ktorý slúži ako podklad pre nastávajúcu Biskupskú synodu o mladých, ktorá sa začne začiatkom októbra. Pred jej konaním, konzervatívny americký arcibiskup Chaput, ktorý má na starosti agendu mladých pri Americkej biskupskej konferencii, zverejnil 21.9.2018 jej analýzu a spripomienkoval jej obsah. Dokumentu vytkol vážne teologické nedostatky a rozdelil ich do nasledujúcich bodov:
1. Propagácia relativizmu
Dokument vzbudzuje zdanie, že jednotlivec je oprávnený hľadať vlastnú pravdu:
· §129. Aký je význam spojenia “osobná forma svätosti?” Alebo, “vlastná pravda?” Toto je relativizmus. Cirkev učí že Boj je Jeden a je Pravda. Diabol naproti tomu je légia a je ich mnoho.
· §139 vzbudzuje dojem, akoby Cirkev nemohla predstaviť jednu pravdu človeku a človek sa má rozhodnúť sám za seba, čo je pre neho pravda. Cirkev sa dáva len do úlohy sprevádzať človeka. Je to falošná skromnosť, ktorá zmenšuje legitímny príspevok, ktorý Cirkev má za úlohu priniesť.
·
2. Ochudobnený význam “Kresťanskej” radosti
Kresťanská duchovnosť a morálny život sú zúžené do “citovej roviny,” V §130 je jednoznačne prezentovaná sentimentálna dimenzia slova “radosť.” Radosť je vnímaná ako šťastná emócia. Napriek neustálemu spomínaniu slova “radosť”, dokument nikde nehovorí o radosti ako o ovocí cností a lásky. O láske sa na druhej strane dokument nezmieňuje ako o obetovaní sa, s daním Boha na prvé miesto. Následkom toho je, že v dokumente kompletne absentuje teológia kríža. Kresťanská radosť nie je v protiklade k utrpeniu. Dokument rozširuje omyl, že duchovný život bude mať vždy za následok pociťovanie citovej radosti.
3. Rezignácia na Bohom ustanovenú autoritu a jej nahradenie dialógom
Nedostatočné uchopenie Cirkevnej duchovnej autority, kedy celý dokument navádza dojem, akoby úlohou Cirkvi, ktorej bola zverená pravda magistéria, bolo „počúvať.“ V §140 sa inými slovami Cirkev vzdáva toho, že by vlastnila zjavenú pravdu a považuje sa iba za jeden z hlasov dialógu. V praxi to znamená, že už neexistuje ani medzi kňazstvom a veriacim ľuďom vzťah autority, kedy učiteľ hlása, ale autorita má byť nahradená dialógom. Týmto cirkev opúšťa Boží príkaz, kedy kňazstvo má autoritu hlásať a vyučovať a veriaci ľud má úlohu počúvať a svoje konanie dávať do súladu s hlásaným slovom. Je to zároveň proti nariadeniu Pána, ktorý v Mt 28:19-20 inštitucionalizoval autoritu kňazstva v hlásaní evanjelia. Ak Cirkev opustí túto autoritu tým, že zamení úlohy kňazstva a počúvajúcej cirkvi, obráti sa aj samotná hierarchia, čím sa v skratke povedané, staneme Luteránmi. Zároveň Cirkev stratí schopnosť a možnosť stanovovať limity a smerovanie, čo je vidieť aj na §171, kde sa hovorí len, že Cirkev ma sprevádzať a počúvať.
4. Narušenie teologickej antropológie
V celom dokumente nenájdeme jednu zmienku, že ľudská osoba má aj vôľu. Hovorí sa len o “intelekte a túžbe” a “rozume a cite.” Cirkev naproti tomu odpradávna učí, že človek je stvorený na Boží obraz a disponuje intelektom a vôľou, pričom tak ako zvieracia ríša, disponuje aj telom. To, že dokument nespomína “vôľu” má vážne následky, pretože konanie človeka je z morálneho aspektu primárne ovplyvňované a jeho vôľou.
5. Dôraz kladený na prírodný aspekt človeka a zanedbávanie dôrazu na duchovný aspekt
Instrumentum laboris kladie dôraz na sociálno-kultúrne aspekty a nepojednáva dostatočne o náboženských a morálnych aspektoch.
§52. V súvislosti s otázkou “skorej sexuálnej aktivity, striedania partnerov, digitálnej pornografie, vystavovania tela na internete a sexuálneho turizmu,” hovorí dokument o deformácii krásy, lásky a sexuálneho života, ale nepojednáva nič o zohavení duše, jej duchovnej slepote a schopnosti prijímať evanjelium.
§144. Kladie sa veľký dôraz na to, čo mladí ľudia chcú, málo sa hovorí o tom, že tieto túžby sa musia dostať do súladu s Božou vôľou a tak sa pretaviť do života. Pojednanie o materiálnych otázkach sa po značnú časť dokumentu nedávajú do žiadnej významnej súvislosti s duchovnou a morálnou stránkou. Dokument správne hovorí, že “mladí ľudia majú opustiť vyhľadávanie drobných istôt”, ale nikde sa nezmieňuje o tom, že toto hľadanie majú nahradiť hľadaním najväčšej istoty, ktorou je Boh, ktorý ich miluje a chce pre nich večné dobro.
Dokument sa priamo zmieňuje, že Cirkev má úlohu vo výchove “zodpovedných občanov,” ale nehovorí o tom, že Cirkev má primárnu úlohu vychovávať svätých (§147). Primárnou úlohou Cirkvi nie je rovnako pripravovať mladých na úlohu v spoločnosti, v politike ani v sociálnej aktivite (§152-154);
V §166 v kontexte chorôb a utrpenia nikde dokument nedáva utrpenie do súvislosti s krížom, nespomína utrpenie za odčinenie hriechov, čí jeho spásonosný rozmer. Práve na pochopenie utrpenia pritom Cirkev disponuje jasnými odpoveďami.
§171 sebevraždu dokument nazýva len « nešťastím », čo nie je dostatočná definícia toho, čo v Katechizme sa o tom hovorí.
Arcibiskup Chaput požiadal pred dvoma týždňami listom Svätého otca, aby Cirkev skôr, ako sa bude zaoberať otázkami mladých, uskutočnila Synodu o biskupoch a zaoberala sa krízou kléru. Taktiež vyjadril názor, že v dnešnej situácii nedisponujú biskupi dostatočnou kredibilitou na pojednávanie o otázkach mladých ľudí.
