Rozhovor s biskupom Anastasiom Schneiderom o turbulentných časoch, ktorými prechádza Cirkev v oblasti úcty k eucharistii a jasnosti v učení Pravdy.
Michael Matt: Dovoľte mi sa Vás spýtať, čo sa deje v týchto dňoch v Cirkvi? Sú otázky, ktoré vyvolali niektoré pasáže Amoris Laetitia. Obávate sa, že je v Cirkvi možné, že príde k prípadom zneužívania eucharistie, ak bude poskytovaná katolíkom, ktorí sú civilne znovu zosobášení, bez toho, že by prišlo k cirkevnej anulácii predošlého manželstva?
Anastasius Schneider: Áno, samozrejme. Prechádzame obdobím, kedy bolo v niektorých krajinách oficiálne na základe nariadení príslušných biskupských konferencií umožnené osobám, ktoré žijú v stave smrteľného hriechu a ktoré verejne žijú v cudzoložstve, pristupovať k príjmaniu eucharistie. Toto sme v cirkvi nezažili dve tisíc rokov. Tým, že prišlo k umožneniu príjmať Božie telo v stave smrteľného hriechu, prišlo implicitne aj k schváleniu ich životného štýlu, schvaľuje sa tým implicitne rozvod a schvaľuje sa tým implicitne aj cudzoložstvo. Je to všeobecný útok na svätosť, na Božie telo a na to kým eucharistia je. Pred tým sa táto banalizácia a znesväcovanie eucharistie začalo, keď sa umožnilo príjmanie eucharistie do rúk. Je veľmi smutné, koľko svätokrádeží je konaných stále pod touto formou príjmania eucharistie. Nuž, ale teraz čelíme ďalšiemu a hlbšiemu rozmeru tohto problému. To, čo je to najcennejšie v Cirkvi, je prítomnosť nášho Pána, Spasiteľa v eucharistii. Zneuctenie toho najsvätejšie zo svätého, čo v Cirkvi máme, nikdy nemôže priniesť obnovu Cirkvi. Svätý Pavol v liste Korinťanom hovorí : « Kto by teda jedol chlieb alebo pil Pánov kalich nehodne, previní sa proti Pánovmu telu a krvi. » Svätý Pavol dáva do súvislosti úmrtia a choroby práve s tým, že sa nehodne príjma Božie telo, čím sa zvoláva Boží hnev. Myslím si, že nehodné príjmanie Božieho tela, ktoré v Cirkvi pozorujeme za posledných 40 rokov a ktoré teraz kulminuje, bude mať následky. Boh je Svätý a toto bude mať následky. Preto v Cirkvi musíme urobiť nápravu, aby toto skončilo. Prvá úloha kňazov, biskupov a samozrejme Svätého otca je chrániť, čo je Sväté. Všetci musia byť verní vysluhovatelia tejto sviatosti. Božie telo a krv nie je ich majetok, nepatrí to im. Ale je to sám Pán. Nemôžu s tým narábať ako oni chcú a prispôsobovať sa duchu sveta. Bola by to zrada na vysluhovaní najväčších Božích tajomstiev a z Boha si nemôžeme robiť srandu, ani hry. Je príliš Svätý.
MM: Máte nejakú nádej, že Svätý otec by ešte odpovedal na list dubia, ktorá sa týka príjmania eucharistie?
AS: Ak verím, vždy je nádej a pokiaľ sa za to modlíme. Preto som spolu s dvoma arcibiskupmi v Kazachstane verejne vyzval veriacich na modlitbu za Svätého otca, aby jasným a nedvojzmysleným spôsobom sa vyjadril proti príjmaniu eucharistie v hriechu cudzoložstva a tými, čo boli znovu zosobášení bez cirkevnej anulácie predošlého manželstva. Mohol by a mal by to urobiť. Jeho prvou úlohou je posilňovať jemu zverený Boží ľud. Túto úlohu dal Ježiš Petrovi a jeho nasledovníkom. Takže toto je jeho prvá úloha, prinášať jasnosť v tejto pre Cirkev tak veľmi dôležitej veci, ako je manželstva a svätá eucharistia. Ak sa stane zázrak, pápež František to urobí. My musíme veriť v zázraky a modliť sa, aby mal silu to urobiť. Tí kňazi, biskupi a laici, ktorí vyjadrujú obavy zo stavu konfúzie, ktorá nastala v cirkvi, oni su skutoční priatelia pápeža a nie tí biskupi, kňazi a laici, ktorí sa mu zaliečajú a popierajú skutočnosť. My nemôžeme popierať fakty. V Cirkvi musíme byť úprimní jeden voči druhým. Spomínané postoje a akcie, ktoré boli adresované Svätému otcovi, aby sa zasadil za jasnosť, sú prejavom lásky voči pápežovi. Som presvedčený, že keď sa pápež objaví na Božom súde a objaví sa tam tak ako každý jeden z nás, budú mu pripomenutí všetci tí biskupi, kňazi a laici, ktorí ho prosili, aby priniesol jasnosť a bude im vďační. Tí, ktorí mu hovoria, Svätý otec, všetko je v poriadku, nejasnosť je v poriadku, všetko je v poriadku, aj keď situácia je katastrofálna, tí nie sú voči nemu úprimní a pred Bohom mu nepomôžu. Boh sa aj ich bude pýtať, čo ste urobili keď ste videli okolo seba zmätok. Prečo ste sa neozvali a nehájili Pravdu. Toto je skutočný duch rodiny, ktorým je aj Cirkev. A v rodine je na mieste použiť aj jasné slová bez toho, aby ste sa báli, že budete potrestaní, kritizovaní. V tomto duchu rodiny sa aj tí biskupi a kardináli obrátili na Svätého otca a urobili tak podľa môjho vedomia s úctou a rešpektom a to je pre mňa znak Ducha Svätého. Na všetkých úrovniach Cirkvi sú dnes ľudia, ktorí chcú Svätému otcovi pomôcť pri vyjadrení tejto jasnosti.
MM: Opýtam sa Vás teraz na najhorší scenár. Čo ak pápež František nedá jasné stanovisko, čo máme robiť ako veriaci, ako hlavy rodín, aby sme uchovali vieru?
AS: Musíme sa pridŕžať pravdy, ktorú poznáme a toto je obsiahnuté aj v katechizme a je to nemenné. Myslím si, že v určitých veciach musíme aj zmeniť náš pohľad na službu, ktorú zastáva pápež. Cirkev a viera nie sú súkromným vlastníctvom pápeža. On je jej správcom. Viera patrí celej Cirkvi. Pápež nemôže povedať zmením toto, urobím tamto. Nie. On je správca, prvý služobník. Takže musíme ísť ďalej a pridŕžať sa nemennej Pravdy, ktorú my všetci poznáme a ísť s istotou ďalej, pretože Cirkev nie je nakoniec v rukách pápeža, ale Ježiša Krista. Tomuto musíme veriť. Každý pápež je len dočasný. Príde a odíde, ale Kristus je zostáva večne. Cirkev je v jeho rukách a pravda je večná. Pápež nám nemôže vnútiť mylnú doktrínu, ak bude hovoriť ex katedra, to je nepredstaviteľné. Toto je dogma viery. Neurobí to, Boh to nedovolí, pretože v takom prípade by pekelné brány premohli Cirkev. Náš Pán Petrovi predpovedal, že pekelné brány túto skalu nepremôžu. Tomuto musíme veriť, aj keď dočasne žijeme v tme a pápež nás neposilňuje v nemennej pravde. AJ napriek tomu sa musíme za neho modliť. A môžeme povedať, viem komu verím. Poznám katolícku vieru. Musíme si byť veľmi istí v tomto presvedčení.
MM: Prežívame veľkú trivializáciu liturgie. Kedy prídeme k bodu, že začneme pripúšťať, že Druhý Vatikánsky koncil jednoducho zlyhal ?
AS: Po prvé je úplne otázkou základného faktu, že od Druhého vatikánskeho koncilu až doposiaľ sa Cirkev nachádza v hlbokej kríze. Vo všetkých oblastiach. Toto sa nedá spochybňovať a to sú fakty. Hlavný problém vidím v interpretácii tohto koncilu. Ale taktiež je potrebné povedať, že objektívne z časti je to spôsobené aj určitými nejasnými tvrdeniami samotného koncilu. To sa tiež nedá poprieť. Aj napriek tomu, že niektorí pápeži, ako predovšetkým Pavol VI. a Ján Pavol II sa pokúsili následne niektoré zlé trendy korigovať, nepodarilo sa to v dostatočnej miere. Bolo chybné vnímať koncil ako začiatok novej Cirkvi a prišlo do značnej miere k prerušeniu s tradíciou. A to je v rozpore s apoštolským duchom.
