Drahý náš jubilant, najdôstojnejší pán kardinál Jozef Tomko,
drahí a dôstojní duchovní otcovia kňazi všetkých stupňov a hodností, ctihodné rehoľné sestry a bohoslovci, všetci pozvaní hostia, milí priatelia, bratia a sestry!
Začnem slovami Sirachovho syna: „Chváliť nám treba slávnych mužov, našich otcov, ako nasledovali po sebe!“
sv. Cyrila a Metoda. Dnes však máme oprávnený dôvod k tomu, aby sme chválili slávneho muža, nášho rodáka a duchovného otca, ktorý prežil jedno storočie a ktorého dobrotivý Pán Boh viedol po cestách sveta, a ktorý je tu dnes spolu s nami.
Zišli sme sa dnes v hojnom počte v kaplnke Pápežskeho slovenského kolégia a ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme, aby sme prejavili svoju vďačnosť Bohu za požehnaných 95 rokov života a 70 rokov prežitých v kňazskej službe nášho rodáka pána kardinála Jozefa Tomka.
Zišli sme sa, aby sme svojimi modlitbami a obetou tejto svätej omše vyprosovali milosti a požehnanie od nášho Pána pre ďalšie roky jeho života i pre jeho službu v prospech univerzálnej Cirkvi Kristovej.
Zároveň sa chceme Bohu poďakovať za dar, ktorý dal svojej Cirkvi tým, že ho povolal ku kňazstvu.
Uvedomme si, bratia a sestry, že pokiaľ dnes slávime 70. výročie kňazskej vysviacky kňaza nášho národa, 95-ročného arcibiskupa a kardinála svätej Rímskej cirkvi, jedného z nás, nášho rodáka, tak je to len vďaka tomu, že slová Pána Ježiša: „Iďte a učte všetky národy, iďte a krstite ich…“, začuli v prvej polovici IX. storočia v gréckom Solúne dvaja bratia Konštantín a Metod. Boli to mužovia nielen pravej viery, ale aj úžasne vzdelaní a pracovití. Podľa príkladu Pána Ježiša obaja prácou a modlitbou nadobudali dokonalosť.
Už pred príchodom solúnskych bratov na území Veľkej Moravy hlásali vieru v Krista mnísi íroškótskej misie a nemeckí kňazi. Naši predkovia im však dobre nerozumeli a kresťanská viera ťažko zapúšťala korene. Až vďaka sv. Cyrilovi a Metodovi a ich misii sa kresťanská viera v slovanskom ľude zakorenila a upevnila.
Chváliť nám treba slávnych mužov svätého Cyrila a Metoda, lebo vďaka ich misii viera v Krista v našom ľude nevymrela a trvá dodnes.
Z dejín vieme, že bolo to najmä vďaka tomu, že stále boli v našom národe ochotní mladí muži, ktorí podobne ako Konštantín Cyril a Metod začuli Kristov hlas: „Iďte a učte, iďte a krstite; nebojte sa, ja som s vami…“
Títo mladí muži odpovedali na Kristov hlas a išli a učili, išli a krstili.
Boli to zámožní i jednoduchí synovia nášho národa, ktorí zanechali príbuznych, rodné mesto či obec, svetské zamestnanie a záujmy a stali sa kňazmi a popri viere udržiavali a oživovali historickú pamäť nášho národa, a to až do nedávnej minulosti.
I my tu máme, dnes, bratia a sestry, medzi sebou kňaza, arcibiskupa, kardinála – jubilanta, ktorý prežil požehnaných 95 rokov života, z toho 70 rokov v šťastnej kňazskej službe.
Aj on začul v ranej mladosti Kristovu výzvu: „Iďte a učte všetky národy, iďte a krstite ich…“
Narodil sa dňa 11. marca 1924 v Udavskom za Humenným. Vo farskom kostole v rodnej obci ho jeho jednoduchí a nábožní rodičia dali pokrstiť, tam miništroval i chodil do ľudovej školy. Po ňom sa jeho rodičom narodili ešte dve dcéry, ktoré nás už predišli do večnosti. Vo veku jedenástich rokov dnešný náš jubilant začal každý deň cestovať vlakom zhruba 30 km na osemročné gymnázium v Michalovciach. Tam mal milosť, že ho náboženstvo celých osem rokov vyučoval horlivý kňaz a pedagóg profesor Hlaváč; spoznal v Michalovciach pôsobiacich redemptoristov východného obradu, predstavený ktorých otec Dominik Metod Trčka sa stal mučeníkom pre vieru a dnes je už blahoslaveným. Na michalovskom gymnáziu na vlastné oči zažil tragédiu odsunu svojich židovských spolužiakov s ich rodinami do Osvienčimu.
Po maturite v roku 1943 vstúpil do seminára a začal študovať na Rímskokatolíckej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Vtedajší jeho profesori odporúčali dnešného nášho jubilanta na štúdium filozofie vo švajčiarskom Friburgu. Kvôli vojnovým časom však nedostal vycestovacie vízum, a tak ho pán biskup Jozef Čársky, iste Božím riadením, ako nahradné riešenie poslal v jeseni 1945 na teologické štúdiá do Ríma. V Pápežskom kolégiu Nepomucenum dostal ďalšiu duchovnú formáciu a študoval na Pápežskej lateránskej univerzite. Za kňaza bol vysvätený dňa 12. marca 1949 v lateránskej bazilike v Ríme.
Po vysvätení za kňaza sa nemohol kvôli komunistickému režimu vrátiť na Slovensko. So súhlasom pána biskupa Čárskeho v rokoch 1950 až 1965 pôsobil ako vicerektor a ekonóm Pápežského kolégia sv. Jána Nepomuckého v Ríme a venoval sa licenčným a doktorandským štúdiám na Pápežskej lateránskej i na Pápežskej Gregorovej univerzite. V roku 1951 obhajil doktorát z dogmatickej teológie, v roku 1956 doktorát zo sociológie a v roku 1961 doktorát z kánonického práva. Popri tom v akademickom roku 1955-1956 prednášal na medzinárodnej univerzite sociálnych štúdií Pro Deo v Ríme.
V roku 1958 mu pápež Ján XXIII. udelil titul pápežského komorníka. Dňa 26. decembra 1959 bol jedným z tých a dnes už len jediným žijúcim, ktorí prišli s iniciatívou vybudovať Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme. V rokoch 1960-1963 sa podieľal na vybudovaní tejto ustanovizne, v kaplnke ktorej sa teraz nachádzame, a ktorá sa stala dôstojným stánkom na výchovu kňazského dorastu i strediskom náboženského a kultúrneho života Slovákov v zahraničí.
V roku 1961 dnešný náš jubilant vyhral výberové konanie na úrad oficiála na Kongregácii pre náuku viery. Počas Druhého vatikánskeho koncilu pracoval ako odborný poradca pre vieroučné záležitosti Katolíckej cirkvi. V roku 1966 sa stal vedúcim doktrinálneho oddelenia Kongregácie pre náuku viery a v októbri toho istého roku sekretárom generálneho zhromaždenia Biskupskej synody o miešaných manželstvách v Ríme. V rokoch 1968-1970 pôsobil ako sekretár Komisie kardinálov pre miešané manželstvá a stal sa členom Pápežskej komisie pre rodinu. V roku 1969 ho pápež Pavol VI. vymenoval za prídaného sekretára Medzinárodnej teologickej komisie. V tom istom období sa začala cestovateľská činnosť nášho oslavenca. Zastupoval totiž Katolícku cirkev na ekumenických stretnutiach i na zasadnutiach oblastných Konferencií biskupov v Ríme i v Manile v roku 1970, v Štrasburgu v roku 1971, v Madride a v Ženeve v roku 1972, v Bazileji a v Sydney v roku 1973, v mexickej Pueble v roku 1979 a inde.
V roku 1970 ho pápež Pavol VI. vymenoval za pápežského preláta a v roku 1974 za podsekretára Kongregácie pre biskupov. Prefekt tohto dikastéria ho navrhol na výsoký úrad sekretára tejto Kongregácie, avšak pápež Ján Pavol II. si ho sám vybral a dňa 12. júla 1979 vymenoval za generálneho tajomníka Biskupskej synody v Ríme a súčasne ho povýšil do hodnosti titulárneho arcibiskupa docleánskeho. Biskupskú vysviacku prijal dňa 15. septembra 1979 v Sixtínskej kaplnke Vatikánskeho apoštolského paláca. Obrad vysviacky vykonal sám pápež ako priateľské gesto voči novému biskupovi aj ako prejav úcty a obdivu k trpiacej Cirkvi na Slovensku, kde štyri zo siedmich biskupských stolcov boli neobsadené, niektoré po celé desaťročia.
Za veľmi komplikovaných okolností povolili komunistické úrady prísť do Ríma na biskupskú vysviacku svojho syna otcovi nášho jubilanta, ktorý zastupoval tak príbuznych ako aj ostatných rodákov zo Slovenska. Priletel však predseda Svetového kongresu Slovákov Štefan Roman z Kanady s ďalšimi Slovákmi žijúcimi v zahraničí.
A prišiel rok 1985, dňa 24. apríla ho pápež Ján Pavol II. vymenoval za podprefekta Kongregácie pre evanjelizáciu národov a na Turíce toho istého roka vymenoval 28 nových kardinálov a medzi nimi aj arcibiskupa Monsignora Jozefa Tomka, ktorý sa vzapäti stal prefektom Kongregácie pre evanjelizáciu národov a veľkým kancelárom Pápežskej Urbanovej univerzity; inými slovami, hlavným misionárom Katolíckej cirkvi sa stal slovenský kardinál Jozef Tomko! Natrvalo sa takto zapísal nielen do dejín slovenského národa, ale aj do dejín univerzálnej Cirkvi Kristovej. Toto menovanie vyvolalo veľkú odozvu vo svete a na duchovne zúboženom Slovensku spôsobilo radosť, pocit hrdosti a hlavne nádej na lepšie časy.
O štyri roky neskôr prišiel Veľký týždeň roku 1989. Milovaná matka nášho pána kardinála ťažko ochorela, a tak mu komunistické úrady dovolili prísť do Udavského. Niektorí tu prítomní sme z košickej arcidiecézy a už nie sme najmladší a preto chcem teraz spomenúť svätú omšu svätenia olejov na Zelený štvrtok v roku 1989, akú dóm svätej Alžbety nezažil nikdy predtým a ani potom. Práve teraz je tomu 30 rokov, keď obrady svätenia olejov celebroval pán kardinál Jozef Tomko. Bola to neopísateľná radosť tam vtedy prítomných kňazov, bohoslovcov i veľkého množstva Božieho ľudu. Sám si na túto udalosť živo spomínam. Bol som tam prítomný súc mladým veterinárnym lekárom a súčasne tajným novicom dominikánskej rehole.
Bola to neopísateľná duchovná radosť, a ako by aj nie! Veď 27 rokov nebolo biskupa v Košiciach a svätá omša, ktorú vtedy v košickej katedrále odslúžil pán kardinál bola vlastne jeho prímičnou omšou na Slovensku, 40 rokov od jeho kňazskej a 10 rokov od biskupskej vysviacky.
Po zrieknutí sa úradu prefekta Kongregácie pre evanjelizáciu národov kvôli veku v roku 2001 pán kardinál prevzal dve funkcie v Rímskej kúrii. Stal sa členom sedemčlennej komisie kardinálov pôsobiacich v Ríme a súčasne sa stal členom dozornej rady Vatikánskej banky. V rokoch 2001-2007 bol aj predsedom Pápežského výboru pre medzinárodne eucharistické kongresy. Plnil aj poslanie pápežského legáta, keď ho pápež namiesto seba poslal do mexickej Guadalajary v roku 2004, do Bratislavy i do španielskej Murcie v roku 2005 a inde.
Vo viacerých krajinách a univerzitách, vrátane Slovenska, ho poctili čestným doktorátom, ale aj vysokými štátnymi vyznamenaniami.
Bol hlavným svätiteľom 63 biskupov a arcibiskupov po celom svete a od roku 1989 aj na rodnom Slovensku.
Drahý pán kardinál! Prežili ste 95 rokov života a 70 rokov kňazstva. Keď sa kňaz dožíva 70. roku od svojej vysviacky, odvtedy ho voláme platinovo-omšovým kňazom.
Čo je platina?! Je to najcennejší vzácny kov; na každom jeho zrnku sa skvie nielen pot, ale aj baníkova slza. A teda, čo je platinová svätá omša?!
Platinu omšu služiacej kňazskej duše vytvára práca 70 rokov, ktorú oxidovali starosti, boje, pot, námaha práce a nesmierna únava 70 rokov.
Platinová omša je teda otázkou veku. 70 rokov od vysviacky je prenádherný a dlhý čas. Je to čas hodnotenia.
Drahý pán kardinál, dnes hodnotíte obdobie svojho dlhého života, hodnotíme ho my, hodnotí ho Boh!
V každom prípade to nebola ľahká doba, a pochopí to len ten, kto vtedy žil. Od 21. roku svojho života ste museli žiť mimo vlasti a Rím sa stal vaším domovom počas ostatných 74 rokov vášho života. Až po neuveriteľne dlhých 40-tich rokoch od svojej kňazskej vysviacky v Ríme, vám Pán Boh doprial milosť, že ste mohli mať prvú verejnú omšu aj vo svojej vlasti. Chvála Bohu, že táto doba je už za nami.
Dnes keď spolu s nami ďakujete Bohu, drahý náš jubilant, za dar života i za milosť kňazskeho povolania a vytrvania v ňom, na vašej tvári vidíme, že ste šťastný Kristov kňaz, arcibiskup a kardinál.
Veď keď ste vy začínali, neboli lepšie časy, ani slnko nesvietilo jasnejšie ako dnes. Boh vám však dal skutočnú milosť kňazstva a vy ste sa odhodlali, išli ste do sveta, a neoľutovali ste.
To dodáva mne, oveľa mladšiemu kňazovi, ostatným našim mladým kňazom i bohoslovcom, odvahu, aby sme sa odhodlali aj my v dnešných časoch.
Tak ako sme všetci my, aj vy ste boli vtedy slabý, hriešny, a takým ste aj zostali. Tak ako my, aj vy ste si do svojho kňazstva priniesli ťarchu svojho dedičstva, svojej minulosti, svoje talenty aj nedostatky, svoje náklonnosti, slabosti, krehké miesta vo svojej bytosti.
Toto všetko ste si priniesli a každý deň svojho kňazského života ste sa presviedčali, že milosť Božia je silnejšia než ľudské slabosti. S príbudajúcimi rokmi ste badali, že ťarcha kňazskej a neskôr biskupskej i kardinálskej služby je väčšia než sú ľudské sily. Keďže však ste vytrvali doteraz, je to svedectvom, že Boh k vám bol vždy dobrý a verný.
Hoci ste kňazom 70 rokov, a ja len 24, predsa mi len dovoľte, drahý náš pán kardinál, aby som vám do ďalších rokov kňazského života pripomenul, že ste boli povolaný na to najvyššie, čo jestvuje; aby ste svedčili o Božích pravdách v duchovnej tme tohto sveta, aby ste ohlasovali Božie kráľovstvo na prelome 20. a 21. storočia, aby ste udeľovali Božiu milosť zverenému ľudu, aby ste uprostred tohto sveta predstavovali Božiu Cirkev, aby sa táto vzmáhala a bola naozaj znamením, že prišla Božia milosť a že je uzavretá večná zmluva medzi Bohom a človekom, ktorá spočíva na neodvolateľnej Božej vernosti, a nie na ľudskej sile či slabosti.
Pred 70 rokmi ste na seba s dôverou prijali kňazstvo a dnes, už na záver, vás povzbudzujem, aby ste v nastúpenej ceste pokračovali. Boh vám bude i naďalej dodávať odvahu. Veď ten, ktorý urobil počiatok a stred, daruje vám aj večné naplnenie kňazstva a celého života!
Slová Pána Ježiša: „Iďte a učte všetky národy, iďte a krstite ich; nebojte sa, ja som s vami…“, nech vás, drahý náš jubilant, sprevádzajú po všetky dni vášho kňazského života.
Pozrite sa na našich vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda. Hoci jeden zomiera pomerne mladý v rozrobenej vinici a druhý trpí vo väzení, hoci ho pospolitý ľud čaká, ich obete a námahy neboli zbytočné. Boh doteraz žehná nášmu národu.
A keby dnes niekto povedal, že už nie je potrebné obetovať sa a namáhať, lebo veď máme náboženskú slobodu, mýlil by sa, pretože každá doba až do konca čias potrebuje, aby sa plnili Kristove slová: „Iďte a učte!“ A tak aj nás zaväzujú.
Prijali sme tieto Kristove slová do svojho života, i naďalej ich chceme uživotňovať, a tak chceme, aby sa na vás, drahý náš jubilant, i na nás ostatných mohli verne splniť slová Sirachovho syna: „Chváliť nám treba slávnych mužov, našich otcov, ako nasledovali po sebe.“ Amen.
Mons. Konštanc Miroslav Adam OP,prelát sudca Tribunálu rímskej róty
Rím, 10. marca 2019
