Homília na 25. nedeľu po Turícach – Misál sv. Jána XXIII.
Mt 24,15-35
Keď uvidíte ohavnosť spustošenia na svätom mieste, ako predpovedal prorok Daniel – kto číta, nech pochopí: vtedy tí, čo budú v Judei, nech utečú do hôr, kto bude na streche, nech nezostupuje vziať si niečo z domu, a kto bude na poli, nech sa nevracia vziať si plášť. Beda ťarchavým ženám a tým, čo budú v tie dni pridájať! Modlite sa, aby ste nemuseli utekať v zime alebo v sobotu, lebo vtedy bude veľké súženie, aké nebolo od počiatku sveta až doteraz a už ani nebude. A keby sa tie dni neskrátili, nezachránil by sa nik; ale kvôli vyvoleným sa tie dni skrátia. Keby vám vtedy niekto povedal: „Hľa, tu je Mesiáš“ alebo: „Tamto je,“ neverte. Lebo vystúpia falošní mesiáši a falošní proroci a budú robiť veľké znamenia a zázraky, aby zviedli, ak je to možné, aj vyvolených. Hľa, hovorím vám to vopred. Keby vám teda povedali: „Hľa, je na púšti,“ nevychádzajte; „Hľa, skrýva sa v dome,“ neverte. Lebo ako blesk vzíde na východe a vidno ho až po západ; taký bude aj príchod Syna človeka: Kde bude mŕtvola, tam sa zhromaždia aj orly. Hneď po súžení tých dní slnko sa zatmie, mesiac nevydá svoje svetlo, hviezdy budú padať z neba a nebeské mocnosti sa zachvejú. Vtedy sa na nebi zjaví znamenie Syna človeka. Všetky kmene zeme budú nariekať a uvidia Syna človeka prichádzať na nebeských oblakoch s mocou a veľkou slávou. On pošle svojich anjelov za mohutného zvuku poľnice a zhromaždia jeho vyvolených zo štyroch strán sveta, od jedného kraja neba až po druhý. Od figovníka sa naučte podobenstvo. Keď jeho ratolesť mladne a vyháňa lístie viete, že je blízko leto. Tak aj vy; až uvidíte toto všetko, vedzte, že je blízko, predo dvermi. Veru, hovorím vám: Nepominie sa toto pokolenie, kým sa to všetko nestane.
Pandémia koronavírusu, nevyspytateľné počasie, občianske nepokoje v USA, útoky kobyliek, horiace pralesy. Aj tieto faktory podľa niektorých novín, alebo internetových portálov naznačujú, že deň zúčtovania je za dverami. Na sociálnej sieti Twitter sa objavila informácia, že mayský kalendár sa o niekoľko rokov „sekol“ a koniec sveta teda nemal byť v decembri roku 2012, ale v roku 2020. Okrem toho sa stretávame s rôznymi správami o čipovaní a jeho spojitosti s príchodom Antikrista.
Milovaní bratia a sestry!
Keď má niečo svoj začiatok, má zároveň aj svoj koniec, nič okrem Boha nie je trváce. Správy o konci sveta sprevádzajú celé ľudské dejiny, počnúc od prvotných kresťanov.
Svätý Apoštol Pavol poúča Solúnčanov, ktorí sa plašia, lebo si myslia že prichádza koniec sveta.
Čo sa týka príchodu nášho Pána Ježiša Krista a nášho zhromaždenia okolo neho, prosíme vás, bratia, nedajte sa hneď vyviesť z rovnováhy a naplašiť ani duchom ani slovom ani listom, údajne našim, akoby už Pánov deň nastával. Nech vás nezvedie nik nijakým spôsobom. Lebo nenastane, kým nepríde najprv odpad a nezjaví sa človek neprávosti, syn zatratenia, ktorý sa protiví a povyšuje nad všetko, čo sa nazýva Bohom alebo čo sa uctieva, takže sa posadí v Božom chráme a bude sa vydávať za Boha. (2 Sol, 2, 1-5)
Dnešná nedeľa, je poslednou nedeľou liturgického roka. Tradičná liturgia oslavuje nedeľu Krista Kráľa na poslednú októbrovú nedeľu, tak ako to nariadil pri ustanovení tohto sviatku pápež Pius XI. Touto skutočnosťou na rozdiel od obnovenej liturgie dáva dôraz na Kraľovanie Krista už v tomto pozemskom živote, kým tá obnovená liturgia, ktorá slávi nedeľu Krista Kráľa dnes, dáva skôr dôraz na eschatologický rozmer Kristovho Kraľovania, ktoré naplno prenikne na konci všetkých čias, keď Kristus Kráľ príde v sláve ako Kráľ a Sudca.
Ako sme počuli, dnešné liturgické čítania sa tak sústreďujú skôr na Koniec sveta, ktorý v sebe spája jednak radosť zo spoločenstva veriacich so svojím Pánom tak, ako nás pozval svätý Pavol „aby ste mocou jeho slávy upevnení všetkou silou boli veľmi trpezliví a vytrvalí a s radosťou vzdávali vďaky Otcovi, ktorý vás urobil súcimi mať účasť na podiele svätých vo svetle.“ (Kol 1,11-12)
Na druhej strane nás napĺňa posvätná Bázeň pred Tajomstvom konca Stvorenstva tak, ako ho poznávame „Modlite sa, aby ste nemuseli utekať v zime alebo v sobotu, lebo vtedy bude veľké súženie, aké nebolo od počiatku sveta až doteraz a už ani nebude. A keby sa tie dni neskrátili, nezachránil by sa nik; ale kvôli vyvoleným sa tie dni skrátia.“ (Mt 24,21-22)
Bratia a sestry!
Nie je našou úlohou, ako sme to mohli pochopiť, zháňanie sa za senzáciou, za tým kedy tento koniec časov nastane. Je to tajomstvo, ktoré pozná iba Boh, vedie nás k tomu naša viera. Táto posledná nedeľa liturgického roka nás však privádza k rozjímaniu jednak nad našou konečnosťou a ohraničenosťou tohto stvoreného sveta a napokon a predovšetkým, tak ako na to upozorňoval už aj Svätý Pavol, k bdelosti nad „človekom neprávosti, synom zatratenia, ktorý sa protiví a povyšuje nad všetko“. Napokon nás svätý Pavol upozornil, aká je hlavná charakteristika Antikrista – „posadí sa v Božom chráme a bude sa vydávať za Boha“.
Pred niekoľkými týždňami bola uvedená v Talianskom preklade kniha životopisu Benedikta XVI., ktorú napísal známy nemecký novinár Peter Seewald s názvom „Una vita“ – „Jeden život“. Súčasťou tejto krásnej knižky, ktorá má viac ako 1300 strán, je okrem nezverejnených svedectiev aj niekoľko rozhovorov, v ktorých novinár kládol rôzne otázky emeritnému Pápežovi.
Seewald sa opýtal Josepha Ratzingera aj na jeho kázeň pri uvedení do Pápežského úradu, keď prosil o modlitbu, aby nezutekal od strachu pred vlkmi. Pápež vyjasňuje, že nemal na mysli ťažkosti, ktoré sa ho bezprostredne týkali vo Vatikáne v podobe uniknutých dokumentov a zrád aj jeho najbližších spolupracovníkov.
„Skutočným nebezpečím pre Cirkev a teda aj pre Petrovu službu nie sú podobné udalosti, ale z diktatúry univerzálnych ideológií, ktoré sa tvária humánne, avšak keď im niekto protirečí, je hneď vylúčený zo spoločnosti. Pred 100 rokmi by ktokoľvek pokladal za absurdné hovoriť o homosexuálnych manželstvách. Dnes však tí, ktorí mu odporujú, sú hneď akoby vylúčení zo spoločnosti. To isté platí aj pre otázku potratov, či umelú reprodukciu ľudského bytia v laboratóriách. Moderná spoločnosť má v úmysle vytvoriť protikresťanské vyznanie viery, a ten kto sa mu rázne postaví, je hneď exkomunikovaný zo spoločnosti. Mať strach z tejto duchovnej moci Antikrista je úplne prirodzené a je potrebná modlitba celých diecéz a celej Cirkvi, aby napomohli tomuto odporu voči týmto silám.“
Nie je to len Benedikt XVI., ktorý nás pobáda v duchu Apoštola národov k ostražitosti. Boží služobník Fulton Sheen nabádal už v 50. rokoch voči tlaku Antikrista, ktorý bol v tých časoch prítomný v podobe komunistickej ideológie. Presvedčenie tejto ideológie, ktorá sa v Rusku vtelila do ľudskej podoby v podobe veľkého humanistu, ktorý hovoril o pokoji, o napredovaní a blahu nie sú myšlienky cudzie ani súčasnému svetu. Tretie pokušenie diabla, ktoré ponúka Kristovi v podobe klaňania sa mu v celom svete, je pokušenie vytvorenia nového náboženstva, v ktorom nebude miesto pre kríž, skutočnú liturgiu, a v ktorej bude naopak nové náboženstvo „dávať Bohu to čo patrí cisárovi… Uprostred svojej veľkej lásky pre ľudstvo, ku ktorému budú náležať reči o slobode a rovnosti, mu bude (Antikristovi) náležať aj jedno veľké tajomstvo, ktoré nikomu neprezradí – že už viac nebude veriť v Boha.“ [1]
Myšlienky veľkého amerického biskupa nie sú ďaleko od myšlienok Solovjova, ktorý zomrel už v roku 1900, v jeho brilantnom diele o Antikristovi. A ak máme otvorené oči a vnímavé srdcia, mnohé tieto charakteristiky pretrvávajú aj dodnes, 30 rokov po páde komunistického režimu.
Rok 2000 taktiež patril medzi tie obdobia, keď ľudstvo očakávalo koniec sveta. Jedna z najväčších osobností katolíckej Cirkvi 20. storočia v Taliansku, nedávno zosnulý bolognský kardinál Giacomo Biffi s jasnosťou jemu vlastnou opisuje v duchu Solovjova ďalšie vlastnosti tohto Nepriateľa:
„Bude presvedčeným spiritualistom, obdivovaným filantropom, pacifistom, ktorý sa bude všemožne snažiť o mier, prísnym vegetariánom, aktívnym a rozhodným obhajovateľom práv zvierat… Predovšetkým sa však ukáže ako veľký ekumenista, ktorý bude schopný viesť dialóg so sladkými rečami, veľkou múdrosťou a výrečnosťou.“ [2]
Neustále reči o pokoji, znášanlivosti, rovnosti, láske k ľuďom, miery, bratstve… To sú rečičky, ktoré čím ďalej, tým viac počúvame kde sa len obzrieme, a ktoré veľakrát nahrádzajú toho, ktorý ako jediný v Solovjovovom diele o Antikristovi nemá miesto – Ježišovi Kristovi. Teraz, keď aj v čase tejto situácie s COVIDom a ďalšími udalosťami vo svete počúvame rôzne reči, avšak im chýba žiaľ aj v samotnej Cirkvi častokrát nadprirodzená interpretácia, počúvame čím ďalej, tým menej o Kristovi.
Častokrát rozjímame s tým najlepším úmyslom o rôznych svätých a predbiehame sa v senzáciách o ich živote a nimi dosiahnutých cieľoch, avšak zabúdame, že to o čom hovoríme, je len odlesk Kristovej svätosti. Deň za dňom sa vytráca aj z pomedzi nás pohľad neustále upriamený na Ježiša. Nie je náhoda, že Benedikt XVI. neustále zdôrazňoval potrebu umiestňovať aj v obnovenej liturgii Ježišov Kríž do stredu oltára, pretože si bol dobre vedomý, že jedným z charakteristík samotného Nepriateľa je posadiť sa na miesto toho, ktorému jedinému patrí, aby bol v strede a Kraľoval – Ježišovi Kristovi.
Využime túto dnešnú nedeľu, poslednú v tomto liturgickom roku a zamyslime sa práve nad tým, aké miesto v našom duchovnom živote zastáva Ježiš, Boží Syn. Je jeho stredobodom alebo je kdesi na okraji? Kým nebude jemu patriť to ústredné miesto, akékoľvek naháňania sa za senzáciami, ale aj akékoľvek zdanlivo dobré projekty budú len zbytočnosťou.
