František Mikloško (71), bývalý člen Koordinačného výboru VPN, predseda SNR, v roku 2008 vystúpil z KDH, nezávislý kandidát na prezidenta.
V rozhovore sa dozviete:
prečo tretíkrát kandiduje na prezidenta
prečo v politike neexistujú vopred vyhraté boje
prečo nezískal podporu KDH v kandidatúre na prezidenta
aké osobností z národných dejín ho inšpirujú
aké výzvy sú pred Slovenskom a budúcim prezidentom
Svetlo Sveta: Ako doznieva v politikovi presvedčenie ísť kandidovať na prezidenta?
František Mikloško: Myslím, že to je rovnaké, ako pri každom osobnom rozhodnutí. Na podnet, alebo z vlastnej úvahy sa človek vnútorne rozhodne, že ide do toho. Samozrejme, takéto rozhodnutie by malo vychádzať z nejakého prirodzeného pozadia, akým je skúsenosť v politike a podobne. Zdôrazňujem ale, že to rozhodnutie sa týka prvého kroku, pre ktorý sa človek rozhodne. Tie ďalšie kroky, alebo cesta, to je už druhá záležitosť.
Kto sú ľudia, ktorých názor beriete do úvahy a ktorí keď niečo povedia, beriete to ako podnet?
Definitívne som sa rozhodol, keď ma oslovili ľudia, ktorých si vážim a s ktorými ma viažu desaťročia politickej i ľudskej spolupráce. Vladimír Palko, Peter Zajac, Štefan Bučko, Tomáš Janovic, Rudolf Dobiáš, Fedor Gál a ďalší, rovnako mladí ľudia z iniciatívy Za slušné Slovensko Juraj Šeliga a Veronika Bruncková. Spoločným menovateľom ich oslovenia bolo, aby sme spolu skúsili znovu vniesť étos Nežnej revolúcie do života na Slovensku.
František Mikloško robotník v disente – foto osobný album FM
Kandidujete tretí krát. V čom je to teraz iné?
Počujem často argument, že kandidujem tretí krát a prvé dva pokusy priniesli niečo nad 6 a 5 percent. Vo verejnom angažovaní som aktívne 50 rokov. 20 rokov v tajnej cirkvi, 30 rokov v politike a publicistike. Neviem si predstaviť túto cestu, keby som ju mal počítať len na víťazstvá, alebo dokonca na vopred vypočítané víťazstvá.
Dnes niektorí politici pri ochrane života tvrdia, že chcú ísť len do vopred vyhratých bojov. Existujú také v politike?
Myslíte, žeby sme išli organizovať pamätnú púť v roku 1985 na Velehrade, Sviečkovú manifestáciu v roku 1988 v Bratislave, alebo angažovanie sa v novembri 1989 na bratislavských tribúnach, keby sme mali mať zaručenú istotu víťazstva?! Ja chcem v týchto voľbách znovu podať svedectvo o politických i spoločenských hodnotách, ktoré naša generácia v živote vyznávala. A možno v dnešnej vyhrotenej politickej situácii, kde vládne nevraživosť a hrubosť je pre takúto kandidatúru iná situácia.
Po ohlásení kampane ste deklarovali, že ju dotiahnete do konca a za žiadnych okolností neustúpite. Platí to?
Urobil som chybu, že som sa vôbec nechal dotlačiť do takejto nepatričnej otázky po ohlásení mojej kandidatúry. Viete si predstaviť, že bez akýchkoľvek štruktúr, len s nezištným nasadením mojich priateľov zbieram podpisy na moju kandidatúru a nad tým všetkým by od začiatku visel otáznik, že to vlastne možno ani nemá význam? Nehovoriac o tom, že dodnes nepoznáme všetkých kandidátov a preto všetky prieskumy sú len fiktívne. Ale nakoniec neľutujem túto moju chybu. Svoju kandidatúru myslím vážne a dotiahnem ju do konca.
Každý prezident v prejave deklaruje, že chce byť prezidentom všetkých občanov. Dá sa byť prezidentom pre všetkých občanov?
Byť prezidentom všetkých občanov tak, aby vás mal každý rád a vážil si vás, nemôže nikto ani deklarovať, ani zaručiť. Ale ja viem deklarovať, že ak budem zvolený, budem ku každému človeku pristupovať rovnako, bez ohľadu, aký je jeho postoj ku mne. Samozrejme to sa nemôže týkať mojich postojov a vyjadrení, kde pôjde z môjho pohľadu o pravdu a zásadné stanovisko. Za roky môjho disidentského i politického pôsobenia som bol v takýchto situáciách často.
Volič Vás logicky môže vnímať, že ste kandidátom pochádzajúcim z opozičného tábora. Dnešná opozícia má silné zastúpenie liberálov. Dokážete osloviť aj takéhoto voliča?
Pojem liberál má dnes rôzny výklad. Stojím o hlasy sekulárnych ľudí, s ktorými mám ako kresťan za 30 rokov politickej kariéry tie najlepšie skúsenosti. S týmito ľuďmi sme v novembri 1989 stáli na tribúnach. S nimi sme vybojovali v roku 1992 nezávislý a kresťanský charakter Trnavskej univerzity, s nimi sme v roku 1998 porazili na Slovensku mečiarizmus. Spolu so sekulárnymi politikmi sme ukotvili cez rôzne zmluvy taký vzťah štátu a všetkých cirkví, aký ťažko môžete hľadať vo svete. Povedzte mi, v ktorej krajine je Katolícka univerzita plne platená štátom, v ktorej krajine je vyučovanie náboženstva všetkých vierovyznaní na školách povinne voliteľné s etikou? Za toto všetko hlasovali s nami sekulárni politici.
František Mikloško s pápežom sv. Jánom Pavlom II. – foto osobný album FM
Ak máte pod pojmom “liberál” na mysli voliča, alebo politika, ktorý presadzujú z hľadiska kresťanstva morálne rozporné veci, tak ja som vždy verejne hovoril, že som rímsky katolík a podľa tohto učenia sa pri politickom rozhodovaní správam. Takto by to bolo, aj keby som sa stal prezidentom. Ale v živote som videl veľa ľudských príbehov, ktoré ma robia pri ich posudzovaní opatrným.
Progresívne Slovensko predstavilo ideu progresívneho veriaceho. Čo si o tom myslíte?
Na svete je nespočetné množstvo typov veriacich. Nikomu z nich neupieram, pokiaľ nebudú utláčať moju, alebo iných veriacich vieru, ich právo vyznávať svoju vieru. Nepoznám zatiaľ ich štatút a vyjadrenia ku konkrétnym problémom. Obecne si ale dovolím povedať, že nie je nič horšie, ako keď má obsah viery formovať politická strana, alebo jej svetonázor.
Na Rade KDH nebola schválená podpora hnutia Vám, ako prezidentskému kandidátovi, s tým, že hnutie ide hľadať kandidáta do širšieho priestoru. Ako rozumiete tomuto stanovisku?
Pán Alojz Hlina je skúsený podnikateľ. Vie, že nominant KDH v zápase o post prezidenta už nemôže vážnejšie uspieť, tak chce svoju podporu niekomu inému dobre zobchodovať. Ja mu neprinášam žiadny stranícky kapitál, bude teda hľadať lepšie možnosti. Ja som nezávislý kandidát, podporu KDH by som si vážil, ale s Alojzom Hlinom nemám o čom diskutovať.
Prezident je aktívny v zahraničnej politike. Ako vidíte zakotvenie Slovenska v dnešnom svete?
V prvom rade si treba uvedomiť, že patríme tisíc rokov do západnej civilizácie. Idea všeslovanskej vzájomnosti, ako ochrane proti morálne zdevastovanému západu je chiméra. Naším miestom je byť na západe a svojou tradíciou, vierou a mentalitou tam pôsobiť. Nepovedal nám to celkom presne sv. Ján Pavol II.? Samozrejme, s Ruskom a ostatnými postkomunistickými národmi nás viaže puto spoločného utrpenia v čase komunizmu.
Vnútorná aj zahraničná politika je do veľkej miery ovplyvnená migračnou vlnou. Je to reálna hrozba pre Slovensko alebo sa nám ju podarilo od Slovenska vzdialiť aj vďaka jasne odmietavému postoju hneď na začiatku?
Problém migrácie je veľkou výzvou. Najprv treba doňho vniesť trochu jasno. Z prvej vlny sýrskych a irackých kresťanov zostalo u nás asi 75. Teraz sa hovorí o ďalších, dočasne umiestnených 250 migrantov. Uvedomme si, že tí migranti, ktorí dostanú azyl v krajine schengenského priestoru, môžu sa spokojne v tisícoch pohybovať aj po Slovensku. Tento problém treba riešiť celoeurópsky. Máme právo mať v rámci EÚ svoj názor, ale musíme niesť aj spoluzodpovednosť za toto zoskupenie.
Patrili ste do generácie politikov, kedy Slovensko malo jediný cieľ vstúpiť do EÚ a NATO. Tomu sa podriaďovalo všetko. Dnes sme tam a čo ďalej v zahraničnej politike?
Keď padol v Európe komunizmus, znakom času na starom kontinente bolo zjednocovanie sa. Takto sme aj my vstúpili do zoskupení, ktoré zaručujú bezpečnosť krajiny a tvoria priestor rastúcej prosperity, navyše už 74 rokov bez vojny, čo v dejinách Európy nemá obdobu. Dnešným znakom času je trieštenie a nárast radikalizmu. Demokratický spôsob vládnutia sa v Európe i v Amerike vďaka technikám reklamných agentúr a ich falošného pôsobenia na voličov, vyprázdnil. Reakcia nato je nárast radikalizácie politických strán a politického slovníka. Podľa mňa migrácia je v tomto len zástupný problém.
Koncepcia sekulárneho štátu v moderných dejinách vytlačila kresťanstvo mimo politiku. Je to definitívne?
Mne sa zdá, že prichádza znovu čas, kedy sa Európa bez kresťanstva nebude vedieť zaobísť. Do domácej i zahraničnej politiky treba vniesť znovu pokojne pravdu. Pri hľadaní riešení treba vychádzať od bežného človeka, v tomto je pápež František so svojou celoživotnou skúsenosťou s ľuďmi v slamoch veľkou nádejou zmeny i politickej paradigmy. Do politiky sa musí vrátiť aj obrana ľudských práv vo svete. Napríklad brutálna vražda saudskoarabského novinára sa týka aj nás.
Ako vidíte dnes vývoj v EÚ? Navonok sa zdá, akoby vznikali dva protichodné tábory. Jeden, čo pretláča agresívnu LBGT agendu a tvári sa, že on zachraňuje celistvosť EÚ a druhý, ktorý vidí riešenie, ako sa ochrániť v snahe rozbiť EÚ.
Tlak pretláčať agendu LBGT do spoločenského života vidím v Amerike a v niektorých krajinách EÚ. Na Slovensku ho vnútropoliticky zatiaľ necítim. Samozrejme, tento tlak môže k nám prísť cez Európsky súdny dvor. Snaha rozbiť EÚ, s výnimkou Veľkej Británie, je zatiaľ marginálna, ale nemožno vylúčiť, že v jednej chvíli nadobudne väčšie, i vážne rozmery. Tieto dve agendy spolu nesúvisia, pôsobia samostatne. Pokiaľ ide o nás, držme sa našej židovsko – kresťanskej duchovnosti, ktorá je jednou z osí európskej civilizácie. Ja sa o ňu opieram a keby som sa stal prezidentom, chcem sa jej držať. Rešpektujme však s úctou ľudí, ktorí sú v niečom iní. Každý z nich má svoje túžby a plány a nechcime byť ich sudcami. Ďalší vývoj Slovenska bude v tomto závisieť od toho, ktoré politické zoskupenia budú pri moci.
Oslavujeme 100 rokov od vzniku ČSR a 60 rokov od vyhlásenia autonómie. Ako sú si Slováci a Česi podľa Vás reálne blízke národy a do akej miery bolo spolužitie výsledkom vonkajšieho tlaku?
Rakúsko – Uhorská monarchia sa rozpadla následkom narastajúcich vnútorných problémov a hroznej 1. svetovej vojny, na ktorej sa táto monarchia podieľala. Vznik Československa bol síce pragmatickým krokom, ktorý vyhovoval Čechom aj Slovákom, ale vyplýval z jazykovej i národnostnej blízkosti týchto národov. Napriek všetkým problém a chybám, nič lepšie sa nám v danej chvíli nemohlo stať. Stačilo prvých dvadsať rokov a na Slovensku vyrástla vedecká, umelecká, politická i cirkevná elita, akú dnes ťažko hľadáme. Ale ten menší sa vždy priťahuje a konfrontuje na toho väčšieho a kultúrne silnejšieho. Česi vždy upierali oči na západ a sním sa chceli konfrontovať, my sme sa konfrontovali s Čechmi. Podobne je to i dnes. Česi síce hovoria, že Slováci sú im najbližší, ale veľmi sa o nás nezaujímajú. Naši študenti zato v tisícoch chcú študovať v Čechách. Rozpadu Československa sa zrejme nedalo zabrániť. Aj v otázke štátnosti sme sa nakoniec chceli porovnať s Čechmi i so svetom.
Ktoré osobnosti slovenských dejín Vás inšpirujú najviac?
Na slovenských dejinách obdivujem najviac generačné zoskupenia, ktoré rozpoznali znaky časov a urobili to, čo mali urobiť. Generácia bernolákovcov, štúrovcov, rovnako generácia politikov, ktorí sa pred sto rokmi rozhodli spojiť s Čechmi, už spomínaná generácia tridsiatich rokov minulého storočia, ktorá postavila základy modernej slovenskej vedy, kultúry, politiky i cirkevného života. Za komunizmu bola v rámci skrytého života cirkvi významná generácia Kolakovičovcov a nemožno nespomenúť generáciu novembra 1989, ktorá bola pripravená budovať základy slobodnej spoločnosti.
Keby ste mali povedať jedno meno?
Z politikov spomeniem Andreja Hlinku. Jeho zanietenie, starosť o slovenského človeka a vyše 30 rokov na vrchole politického života ho robí v slovenských pomeroch ťažko s niekým porovnateľným.
Ako by ste definovali politicky slovenskú realitu?
Čas, ktorý žijeme je čakaním na zrod novej generácie, ktorá rovnako rozpozná znaky časov, vyrastú v nej výrazné osobnosti a urobí to, čo bude v tejto dobe na Slovensku treba urobiť. Nuž, čakajme a verme!
Ďakujem za rozhovor: Darius A. Hatok
