12. októbra, v deň výročia smrti blahoslaveného Carla Acutisa, sa po prvýkrát slávila jeho liturgická spomienka. Od jeho smrti vo veku 15 rokov, po mimoriadne agresívnej leukémii, ubehlo 14 rokov.
Na blahorečení v sobotu 10. októbra v Assisi sa zúčastnilo približne tritisíc ľudí z rôznych krajín, viac ich kvôli zdravotným opatreniam nebolo možné prijať. Predpokladá sa však, že slávnosť v priamom prenose cez médiá sledovali milióny veriacich.
Nestáva sa často, žeby sa na blahorečení zúčastnili rodičia i súrodenci samotného adepta. Jedným zo silných momentov slávnosti bol ten, keď obaja rodičia niesli relikviu svojho syna k oltáru a odovzdali ju predsedajúcemu kardinálovi Vallinimu. V prvej lavici v Bazilike sv. Františka spolu s nimi sedeli aj ich desaťročné dvojičky – Carlov brat a sestra. Pravdou je, že Carlovi rodičia začali vieru praktizovať až vďaka nemu a jeho príkladu.
„Toto blahorečenie bolo pre nás veľmi silnou emóciou. Tešíme sa, pretože je to potvrdenie zo strany Cirkvi. Môjmu mužovi kardinál Vallini povedal: Carlo vykoná v Cirkvi veľké veci“ – hovorí Carlova matka Antonia Salzanová. V rozhovore pre taliansku katolícku agentúru SIR ako mama porozprávala o Carlovi aj z pohľadu „domácej kuchyne“:
„Carlo viedol bežný život, ktorý sa stal mimoriadnym vďaka tejto živej a reálnej prítomnosti Krista v jeho živote. Od svojich siedmich rokov chodil na omšu dennodenne, robil eucharistickú adoráciu pred i po omši, modlil sa ruženec, venoval sa čítaniu Božieho slova. Kristus bol vždy prítomný: napríklad, ak sa Carlo hral s loptou, robil tak s Ježišom a pre Ježiša. Neoddeľoval svoj život viery od svojho aktívneho života.
Dokázal spojiť svoj život študenta so životom viery, bol to všetko jeden celok. Mnohokrát žijeme tak, že vieru oddeľujeme od každodennosti. Ak naopak viera vstúpi do tkaniva života každého z nás, ten život sa stáva hodnoverným, sme autentickými svedkami, stáva sa to akýmsi odevom, ktorý charakterizuje osobu. Bola to vec, ktorú Carlo dokázal robiť majstrovsky. Je to veľmi pekné.“
Mal váš syn príklad viery v rodine?
„Úprimne povedané nie. Ja a môj manžel sme ju veľmi zanedbávali“.
Ide teda o sklon, ktorý sa v ňom zrodil spontánne.
„Chcel vstupovať do kostolov a pozdraviť Ježiša v Eucharistii alebo Ježiša na kríži, chcel si šetriť úspory a kupovať za ne kvety, ktoré prinášal Panne Márii. Ja som mu nebránila v tejto jeho viere. Začal čítať Božie slovo a životopisy svätých. Vďaka tomu predčasne dozrieval z náboženského hľadiska. Vrúcne túžil pristúpiť k prvému svätému prijímaniu, pri jednej osobitnej príležitosti mu to bolo dovolené vo veku sedem rokov a odvtedy nikdy nechýbal na dennodennom stretnutí s eucharistickou adoráciou a svätou omšou.“
Láska ku Kristovi sa preniesla aj do lásky k chudobným…
„Carlo prechovával veľkú lásku ku všetkým, predovšetkým k tým najviac znevýhodneným osobám. Bezdomovcom, ktorí spávali na ulici na kartónoch večer nosieval teplé nápoje a niečo na jedenie, zo svojich úspor kupoval spacáky a deky, preto som mu finančne pomáhala. Stával sa blížnym, všetkých zdravil, o všetkých sa zaujímal, v ľuďoch videl Ježišovu tvár, miloval všetkých a pre každého mal dobré slovo.
My v Miláne žijeme v centre, kde mnoho domových vrátnikov pochádza z iných kontinentov, častokrát sú sami. Carlo s nimi hovorieval, rozumejúc ich ťažkostiam zanechať vlastnú krajinu a žiť v cudzej zemi. Táto veľká vnímavosť ho viedla k tomu, aby bol milý aj doma.
Mali sme jednu pani, ktorá nám žehlila v domácnosti. Jej muž ju vtedy len prednedávnom opustil. Mala dvanásťročnú dcérku a bývala vo veľmi ďalekej štvrti. Chodila k nám večer. Carlo pre to, aby mohla ísť skoro domov a vrátiť sa tak ku svojej dcére, pomáhal jej skladať odevy a dokonca aj žehliť. Takže v maličkých veciach sa stával blížnym. Bol to otvorený a radosť vyžarujúci chlapec.“
Vy ste Carla priviedli na svet, teraz je blahoslavený. Istým spôsobom ste sa stali nasledovníčkou svojho syna…
„Pre mňa bol Carlo malým záchrancom, pretože som bola osobou, ktorá žila príliš svetsky. Na omši som bola celkovo len trikrát – v deň prvého svätého prijímania, birmovky a počas uzavretia manželstva. Carlov záujem o vieru a láska k Ježišovi ma zahanbovali, pretože ja som voči týmto veciam bola ignorantská.
Jedna moja kamarátka mi navrhla, aby som sa obrátila na istého kňaza v Bologni. Šla som za ním a on mi poradil študovať vo voľnom čase teológiu. Prijala som to: a tam sa začala moja cesta posväcovania. Carlo bol môj prostredník. V istom zmysle som sa vďaka Carlovi znovuzrodila.“
Ako mama sa teraz delíte so svedectvami o jeho výnimočnom živote…
„Áno, súčasne s povinnosťami matky dvoch detí a manželky a popri mojej práci. Teraz aj vďaka COVIDu nie je ľahké cestovať, no robíme online stretnutia. Práve Carlo ukázal, ako sa dajú dobre využiť tieto prostriedky, ako to vidieť vďaka jeho výstave o eucharistických zázrakoch, ktorá sa dostala do celého sveta. Okrem toho vytváral internetové stránky pre farnosti a pre dobrovoľnícke združenia. Ukázal pozitívnu stránku internetu, ktorá by mala prevážiť nad tou temnou, akou je pornografia a iné veci, ktoré ničia svedomie a mladých.“
