Pri poludňajšej modlitbe Anjel Pána v nedeľu 27. októbra pápež František stručne zhrnul výsledok práve ukončenej synody biskupov o Amazónii. Zdôraznil pozornosť voči chudobným a voči prírode a inkulturáciu ako metódu evanjelizácie. Venoval tiež výzvu na dialóg v Libanone a pred záverom Mimoriadneho misijného mesiaca pripomenul dôležitosť modlitby za misionárov, osobitne formou ruženca za misie a za mier.
Jozef Bartkovjak SJ – Vatikán
Špeciálna synoda pre Amazóniu sa po troch týždňoch práce uzavrela nedeľnou dopoludňajšou svätou omšou vo Vatikánskej bazilike. V sobotu večer bol publikovaný záverečný dokument odhlasovaný v ten istý deň synodálnymi otcami.
Dokument pozostávajúci z piatich kapitol je oficiálne dostupný v španielskom origináli aj s uvedenými počtami hlasov pre a proti pri každom zo 120 odstavcov textu. Poslúži ako podnet pre Svätého Otca pre prípravu magisteriálneho textu vo forme posynodálnej exhortácie, ktorá zvyčajne vychádza asi rok po synode.
Odkaz skončenej synody o Amazónii
Podľa slov Svätého Otca synoda zameraná na amazonský región s vytýčeným cieľom hľadať „nové cesty pre Cirkev a celostnú ekológiu“ umožnila Cirkvi načúvať „volaniu chudobných spolu s volaním sestry zeme“. Bola „spoločným kráčaním, podporovaným odvahou a útechami zo strany Pána“.
Pápež zdôraznil najmä evanjelizačný prínos synody a postoj rešpektovania kultúry národov, ktorým Cirkev prináša evanjelium spôsobom tzv. „inkulturácie“, čiže vstupujúc do ich kultúry s rešpektovaním ich svojrázu: „Neexistuje nejaká jedna štandardná kultúra, neexistuje nejaká čistá kultúra, ktorá očisťuje ostatné. Je tu evanjelium, čisté, ktoré sa inkulturuje.“
Výzva k dialógu v Libanone
Po spoločnej modlitbe Anjel Pána a udelení apoštolského požehnania Svätý Otec František pripojil výzvu pre Libanon, zvlášť mladých ľudí tejto krajiny, ktorí v posledných dňoch pozdvihli svoj hlas zoči-voči sociálnym, morálnym a ekonomickým výzvam a problémom ich krajiny.
Pápež František povzbudil všetkých Libanončanov k „nájdeniu spravodlivých riešení cestou dialógu“. Zveril ich do ochrany Panny Márie, Kráľovnej Libanonu a vyslovil nádej, že s pomocou medzinárodného spoločenstva Libanon zostane zemou pokojného spolunažívania pre dobro celého blízkovýchodného regiónu.
Záver misijného a ružencového mesiaca
V závere mariánskeho mesiaca október, ktorý je aj misijným mesiacom mimoriadneho charakteru, pápež František povzbudil všetkých veriacich k modlitbe posvätného ruženca „za misiu Cirkvi dnes, osobitne za misionárov a misionárky, ktorí sa potýkajú s vážnymi ťažkosťami“.
„A súčasne s tým pokračujme v modlitbe ruženca za pokoj. Evanjelium a pokoj kráčajú ruka v ruke,“ dodal Svätý Otec.
Celý príhovor Svätého Otca pred Anjel Pána
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Dnešnou rannou svätou omšou v Bazilike sv. Petra sa uzavrelo špeciálne zhromaždenie synody biskupov pre región Amazónie. Prvé čítanie z Knihy Sirachovcovej nám pripomína východiskový bod tejto cesty: volanie chudobného, ktoré „prenikne oblaky“, lebo „Boh vypočuje modlitbu ukrivdeného“ (Sir 35,21.16).
Volanie chudobných spolu s volaním sestry zeme k nám prišlo z Amazónie. Po uplynutí týchto troch týždňov sa nemôžeme tváriť, že ho nepočujeme. Hlas chudobných, spolu s hlasmi mnohých iných vo vnútri ako aj mimo synodálneho zhromaždenia – duchovných pastierov, mládeže, vedcov – nám nedovoľujú zostať ľahostajnými. Často sme počuli hovoriť, že „neskôr už bude príliš neskoro“: táto veta nesmie zostať iba na úrovni sloganu.
Čím bola synoda? Bola spoločným kráčaním, podporovaným odvahou a útechami zo strany Pána. Kráčali sme pozerajúc sa jeden druhému do očí a počúvajúc sa navzájom úprimne, bez toho, aby sme skrývali ťažkosti; zažili sme tak krásu spoločného napredovania v jednote, aby sme slúžili.
Povzbudzuje nás k tomu aj sv. apoštol Pavol v dnešnom druhom čítaní: vo chvíli, ktorá je pre neho dramatická, keď vie, že „má vyliať svoju krv na obetu – čiže má byť popravený – a že nastáva čas jeho odchodu“ (porov. 2 Tim 4,6), v tej chvíli píše: „Ale Pán stál pri mne a posilňoval ma, aby sa cezo mňa naplnilo ohlasovanie [Evanjelia] a aby ho počuli všetky národy“ (v. 17).
Poslednou túžbou Pavla teda nie je niečo pre seba alebo pre niekoho zo svojich blízkych, ale pre Evanjelium, aby bolo ohlasované všetkým národom. Toto má prednosť pred všetkým a je hodné najviac zo všetkého. Každý z nás sa veľakrát spýta sám seba, čo dobré môže urobiť pre svoj život. Dnes je tá chvíľa; položme si otázku: „Čo dobré môžem ja urobiť pre Evanjelium?“
Počas synody sme sa na to pýtali v túžbe vytvoriť nové cesty ohlasovania Evanjelia. Ohlasovať môžeme len to, čo žijeme. Aby sme žili Ježišovi, žili Evanjeliu, je potrebné vyjsť zo samých seba. Sme teda nabádaní vydať sa na šíre more, zanechať pohodlné brehy našich zabezpečených prístavov a vstúpiť do hlbokých vôd: nie však do bahnistých vôd ideológií, ale na otvorené more, kde nás Duch Svätý pozýva rozhodiť siete.
Na cestu, ktorá je pred nami, vzývajme o pomoc Pannu Máriu, uctievanú a milovanú ako Kráľovnú Amazónie. Stala sa ňou nie dobyvateľstvom, ale „inkulturovaním sa“: pokornou odvahou matky sa stala ochrankyňou svojich maličkých, obrankyňou utláčaných. Vždy vstupujúc do kultúry národov. Neexistuje nejaká jedna štandardná kultúra, neexistuje nejaká čistá kultúra, ktorá očisťuje ostatné. Je tu Evanjelium, čisté, ktoré sa inkulturuje.
Jej, ktorá sa v chudobnom príbytku v Nazarete starala o Ježiša, zverujeme tie najchudobnejšie deti a náš spoločný domov.
