Pri modlitbe Anjel Pána na 4. adventnú nedeľu 22. decembra sa pápež František v úvodnom príhovore zameral na postavu sv. Jozefa. Tesne pred vianočnými sviatkami sa osobitne prihovoril rodinám a zaželal im, aby im sviatky pomohli posilniť vzájomné bratstvo, rast vo viere a solidárnosť s núdznymi.
Viac ako desať tisíc veriacich prišlo do Vatikánu na poludňajšiu modlitbu Anjel Pána so Svätým Otcom, aby prijali jeho požehnanie z okna apoštolského paláca. Slamou vystlané jasličky pri vyzdobenom vianočnom strome uprostred Námestia sv. Petra ešte stále zostávajú prázdne.
Vychádzajúc z evanjelia 4. adventnej nedele pápež František dal vo svojom príhovore do pozornosti osobu sv. Jozefa: „Príklad tohoto tichého a múdreho muža nás vyzýva pozdvihnúť zrak a upriamiť ho do diaľky. Ide tu o návrat k Božej logike prekvapenia, ktorá má ďaleko od kalkulácií, malých či veľkých, a spočíva v otvorenosti pre nové horizonty, pre Krista a jeho Slovo. Nech nám Panna Mária a jej cnostný ženích Jozef pomáhajú započuť Ježiša, ktorý prichádza a chce, aby sme ho urobili súčasťou našich plánov a rozhodnutí.“
Po spoločnej modlitbe a udelení požehnania Svätý Otec zvlášť oslovil rodiny:
„O tri dni budú Vianoce, a moje myšlienky smerujú osobitne k rodinám – k vašim rodinám, ktoré sa v týchto dňoch stretnú pohromade: ten, kto žije ďaleko od rodičov, prichádza naspäť domov, súrodenci sa snažia navzájom ponavštevovať. Nech sú sviatky Vianoc pre všetkých príležitosťou k bratstvu, k rastu vo viere a ku skutkom solidárnosti s tými, čo sú v núdzi. A nech nás na tejto ceste k Vianociam sprevádza svätý Jozef.“
Svätý Otec medzi prítomnými pozdravil aj delegáciu občanov z lokalít Talianska s vážne poškodeným životným prostredím.
Plné znenie príhovoru pred modlitbou Anjel Pána
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
V túto štvrtú a poslednú adventnú nedeľu nás Evanjelium (porov. Mt 1,18-24) vedie k Vianociam cez skúsenosť sv. Jozefa, postavy, ktorá sa nám javí akoby druhoradá, no v skutočnosti je v jeho postoji obsiahnutá celá kresťanská múdrosť. Spolu s Jánom Krstiteľom a Máriou je Jozef jednou z postáv, ktoré nám liturgia osobitne predkladá počas Adventu. A z nich troch je najnenápadnejší. Nekáže, ani nič nehovorí, ale snaží sa plniť Božiu vôľu a uskutočňuje ju v štýle Evanjelia a Blahoslavenstiev.
Premýšľajme: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo“ (Mt 5,3). Jozef je chudobný, lebo žije z toho najpodstatnejšieho, pracuje, žije z práce svojich rúk; táto chudoba je typická pre tých, ktorí sú si vedomí toho, že vo všetkom závisia od Boha a do neho vkladajú všetku svoju nádej.
Dnešné evanjeliové rozprávanie hovorí o ľudsky trápnej a napätej situácii. Jozef a Mária sú snúbenci; ešte spolu nebývajú, no ona čaká dieťa Božím pôsobením. Zoči voči tejto prekvapivej skutočnosti zostáva Jozef prirodzene rozrušený, no namiesto toho, aby reagoval impulzívne a trestajúco – ako to bolo vtedy zvykom, a zákon bol na jeho strane –, snaží sa nájsť riešenie, ktoré by rešpektovalo dôstojnosť a integritu jeho milovanej Márie.
Evanjelium hovorí toto: „Jozef, jej manžel, bol človek spravodlivý a nechcel ju vystaviť potupe, preto ju zamýšľal potajomky prepustiť“ (v. 19). Jozef totiž veľmi dobre vedel, že ak by sa verejne zriekol svojej snúbenice, vystavil by ju vážnym následkom, priam smrti. On však má v Máriu, ktorú si vyvolil za manželku, plnú dôveru. Nechápe, no snaží sa nájsť nejaké iné riešenie.
Táto nevysvetliteľná okolnosť vyvoláva v Jozefovi otázniky ohľadom ich zväzku. Takto sa s veľkou bolesťou rozhodne odlúčiť od Márie bez vyvolania škandálu. Ale Pánov anjel zasiahne, aby mu povedal, že to riešenie, ktoré si naplánoval, nie je v súlade s Božou vôľou. Naopak, Pán mu predostrie novú cestu, cestu jednoty, lásky a šťastia. Hovorí mu: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého“ (v. 20).
Od tej chvíle Jozef úplne dôveruje Bohu, poslúchne slová anjela a Máriu si berie k sebe. Práve táto neotrasiteľná dôvera v Boha mu umožnila prijať situáciu, ktorá je z ľudského pohľadu veľmi zložitá a v istom zmysle aj nepochopiteľná. Jozef vo viere chápe, že dieťa splodené v lone Márie nie je jeho synom, ale Synom Božím a on, Jozef, mu bude pestúnom, zhostiac sa naplno otcovskej úlohy pozemského charakteru.
Príklad tohoto tichého a múdreho muža nás vyzýva pozdvihnúť zrak a upriamiť ho do diaľky. Ide tu o návrat k Božej logike prekvapenia, ktorá má ďaleko od kalkulácií, malých či veľkých, a spočíva v otvorenosti pre nové horizonty, pre Krista a jeho Slovo.
Nech nám Panna Mária a jej cnostný ženích Jozef pomáhajú započuť Ježiša, ktorý prichádza a chce, aby sme ho urobili súčasťou našich plánov a rozhodnutí.
