V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Františka pri svätej omši zo Slávnosti Zjavenia Pána, ktorej predsedal v pondelok 6. januára o 10. hodine vo Vatikánskej bazilike.
V evanjeliu (Mt 2,1-12) sme počuli, ako mudrci začínajú vyjavením svojich úmyslov: „Videli sme jeho hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť“ (v. 2). Poklona je cieľom ich cesty, métou ich putovania. Keď totiž prišli do Betlehema a „uvideli dieťa s Máriou, jeho matkou, padli na zem a klaňali sa mu“ (v. 11). Ak strácame zmysel pre adoráciu, strácame smer kráčania v kresťanskom živote, ktoré je kráčaním smerom k Pánovi, nie k nám. Pred týmto nebezpečenstvom nás varuje evanjelium, ktoré nám popri mudrcoch zobrazuje aj postavy, ktoré nie sú schopné klaňať sa.
Je to predovšetkým Herodes, ktorý používa sloveso klaňať sa, no podvodným spôsobom. Prosí totiž mudrcov, aby ho informovali o mieste, kde sa nachádza Dieťa, aby, ako vraví, „som sa mu aj ja šiel pokloniť“ (v. 8). V skutočnosti sa však Herodes klaňal iba sebe samému, a preto sa chcel zbaviť Dieťaťa týmto klamstvom. Čomu nás to učí? Že ak sa človek neklania Bohu, má sklon klaňať sa svojmu egu.
Takisto i život kresťana, ak neadoruje Boha, môže sa stať kultivovaným spôsobom potvrdzovania samých seba a vlastnej skvelosti. Takí sú kresťania, čo nevedia adorovať, ktorí sa nevedia modliť klaňaním sa. Je to vážne nebezpečenstvo: poslúžiť si Bohom namiesto slúžiť Bohu. Koľkokrát sme si zamenili záujmy evanjelia za svoje vlastné! Koľkokrát sme sa zahalili plášťom náboženskosti, lebo nám to vyhovovalo! Koľkokrát sme si poplietli moc podľa Boha, čo znamená slúžiť druhým, s mocou podľa sveta, čo znamená slúžiť sebe samým!
Okrem Herodesa sú v evanjeliu aj iné postavy, ktoré nie sú schopné klaňať sa. Sú to veľkňazi a zákonníci ľudu. Veľmi presne vytyčujú Herodesovi, kde sa má narodiť Mesiáš – v judejskom Betleheme (porov. v. 5). Poznajú proroctvá, presne ich citujú. Vedia, kam treba ísť – veľkí teológova, veľkí! – ale tam nejdú. Aj z tohto nám plynie ponaučenie. V kresťanskom živote nestačí vedieť. Bez vychádzania zo seba, bez stretnutia, bez poklony nemožno poznať Boha.
Teológia či pastoračná výkonnosť osožia len málo, alebo aj vôbec, ak neohneme kolená, tak ako mudrci, ktorí boli nielen múdrymi organizátormi cesty, ale aj kráčali a klaňali sa. Keď sa klaniame, uvedomujeme si, že viera sa neredukuje na akýsi súhrn doktrín, ale že je vzťah so živou Osobou, ktorú sa žiada milovať. Jej tvár spoznávame zotrvávaním tvárou v tvár s Ježišom.
V adorácii objavujeme, že kresťanský život je príbeh lásky s Bohom, kde nestačia iba dobré idey, ale treba ho dať na prvé miesto, ako to robí zaľúbenec s osobou, ktorú miluje. Takouto musí byť aj Cirkev, adorátorkou zaľúbenou do Ježiša, svojho ženícha.
Na začiatku roka znovuobjavme adoráciu ako požiadavku viery. Ak si dokážeme pred Ježišom kľaknúť, premôžeme pokušenie uberať sa každý svojou cestou.
Klaňať sa totiž znamená vykonať exodus z najväčšieho otroctva, ktoré je otroctvom seba samých. Klaňať sa znamená klásť Boha do stredu, aby sme viac neboli skoncentrovaní na seba samých. Je to dávať veciam správne poradie a Bohu vyhradiť prvé miesto.
Klaňať sa znamená uprednostniť Božie plány pred mojím časom, mojimi právami a mojimi priestormi. A prijať ponaučenie z Písma: „Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať“ (Mt 4,10). Svojmu Bohu: klaňať sa znamená cítiť, že si s Bohom navzájom patríte. Znamená to tykať si s ním v dôvernosti, prinášať mu svoj život a dovoliť, aby vstúpil do našich životov. A nechať zostúpiť jeho útechu na svet. Klaňať sa znamená objaviť, že k modlitbe stačí iba povedať: „Pán môj a Boh môj!“ (Jn 20,28) a nechať sa preniknúť jeho nežnosťou.
Klaňať sa znamená stretať sa s Ježišom bez zoznamu požiadaviek, ale s jedinou požiadavkou byť s ním. Objaviť, že radosť a pokoj rastú s chválou a vzdávaním vďaky. Keď adorujeme, dovoľujeme Ježišovi, aby nás uzdravil a zmenil. Adorujúc umožňujeme Pánovi, aby nás svojou láskou premenil, prežiaril naše temnoty, aby nám dal silu v slabosti a odvahu v skúškach.
Klaňať sa znamená ísť k podstate, je to cesta detoxikácie, zbavenia sa závislostí na mnohých zbytočnostiach, ktoré znecitlivujú naše srdce a ohlupujú myseľ. Adorujúc sa totiž učíme odmietať to, čomu sa nehodno klaňať – bôžikovi peňazí, bôžikovi konzumu, bôžikovi pôžitku, bôžikovi úspechu, nášmu egu postavenému za bôžika. Klaňať sa znamená umenšiť sa pred pohľadom Najvyššieho a uvedomiť si, že veľkosť života nespočíva v tom, koľko máme, ale koľko milujeme.
Klaňať sa znamená uznať sa za bratov a sestry zoči-voči tajomstvu lásky, ktoré prekonáva každú vzdialenosť. Znamená to čerpať dobro z jeho prameňa a v Bohu, ktorý je blízky, nachádzať odvahu priblížiť sa k ostatným. Klaňať sa znamená vedieť mlčať pred božím Slovom, aby sme sa naučili hovoriť slová, ktoré nezraňujú, lež utešujú.
Klaňať sa je gesto lásky, ktoré mení život. Znamená to konať tak ako mudrci: priniesť Pánovi zlato na znak toho, že nič nie je vzácnejšie ako On. Prinášať mu kadidlo na znak toho, že iba s Ním sa náš život dvíha do výšav. Predložiť mu myrhu, ktorou sa mazali zranené a strýznené telá, aby sme Ježišovi sľúbili, že budeme na pomoci našim vyraďovaným a trpiacim blížnym, lebo v nich je On.
Zvyčajne sa vieme modliť – prosíme Pána, ďakujeme mu –, ale Cirkev musí ísť ešte ďalej v modlitbe klaňania sa, potrebuje rásť v adorácii. Je to múdrosť, ktorej sa musíme učiť každý deň. Modliť sa klaňaním, modlitbou adorácie.
Drahí bratia a sestry, dnes si môže každý z nás položiť otázku: „Som adorujúcim kresťanom?“ Mnohí kresťania, ktorí sa modlia, nevedia adorovať. Klaďme si túto otázku. Nájdime si časy na adoráciu v priebehu našich dní a vytvárajme priestor adorácii v našich spoločenstvách. Je na nás ako Cirkvi praktizovať slová, ktoré sme sa modlili dnes v žalme: „Budú sa ti klaňať, Pane, všetky národy sveta“. V adorácii objavíme aj my, tak ako mudrci, zmysel nášho putovania. A tak, ako mudrci, pocítime „nesmiernu radosť“ (Mt 2,10).“
