Prinášame homíliu pápeža Františka pri slávení vešpier s ďakovným Te Deum na záver občianskeho roka. Svätý Otec sa v nej osobitne zameral na mesto Ríma a jeho obyvateľov.
Svätý Otec František v záverečný deň roka 2019 o 17. hodine v Bazilike sv. Petra viedol ďakovnú pobožnosť. Prvé vešpery sviatku Panny Márie Bohorodičky boli spojené s eucharistickou poklonou, spevom „Teba, Bože chválime“ a požehnaním s Najsvätejšou sviatosťou.
Plné znenie homílie Svätého Otca
„Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna“ (Gal 4,4).
Syn, ktorého poslal Otec, rozprestrel svoj stan v efratskom Betleheme, najmenšom medzi judskými mestami (porov. Mich 5,1). Žil v Nazarete, mestečku, ktoré nikdy nespomína Sväté písmo, nanajvýš v otázke: „Môže byť z Nazareta niečo dobré?“ (Jn 1,46) a zomrel vyhnaný z veľkého mesta, z Jeruzalema, ukrižovaný za jeho múrmi. Božie rozhodnutie je jasné: aby zjavil svoju lásku, vyberá si najmenšie a najopovrhovanejšie miesto; a keď prichádza do Jeruzalema, pripája sa k ľudu hriešnikov a zavrhovaných. Nikto z obyvateľov tohto mesta si neuvedomuje, že jeho ulicami kráča sám Boh, ktorý sa stal človekom, pravdepodobne ani jeho učeníci, ktorí až po zmŕtvychvstaní pochopia Tajomstvo, ktoré je v Ježišovi prítomné.
Slová a znamenia spásy, ktoré Ježiš v meste koná, vyvolávajú bezprostredný obdiv a nadšenie. No nie sú prijaté v ich plnom význame: o chvíľu, keď sa rímsky vladár spýta „Chcete, aby som vám prepustil Ježiša alebo Barabáša?“, nikto si na ne nespomenie. Ježiš bude ukrižovaný za mestom, na vŕšku Golgoty, aby bol odsúdený pred zrakom všetkých obyvateľov a vysmievaný sarkastickými poznámkami. No práve odtiaľ, z kríža – nového stromu života, Božia moc pritiahne všetkých k sebe. Aj Božia Matka, ktorá ako Sedembolestná stojí pod krížom, rozostrie na všetkých svoje materstvo. Božia Matka je Matkou Cirkvi a jej materinská nežnosť dosiahne všetkých ľudí.
V meste Boh rozprestrel svoj stánok… a odtiaľ sa nikdy nevzdialil! Jeho prítomnosť v meste, aj v tomto našom meste Ríme, nemožno skonštruovať, ale treba ju objaviť, odhaliť (porov. apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 71). Je na nás, aby sme prosili Boha o milosť nových očí, schopných odhaliť ho „kontemplatívnym pohľadom alebo pohľadom viery schopným objaviť Boha, prebývajúceho v jeho domoch, na jeho uliciach a námestiach“ (tamže, 71). Proroci vo Svätom písme varujú pred nebezpečenstvom viazať Božiu prítomnosť len na chrám (porov. Jer 7,4): on prebýva uprostred svojho ľudu, kráča s ním a žije jeho životom. Božia vernosť je konkrétna, je blízka každodennému životu jeho detí. A dokonca keď Boh chce prostredníctvom svojho Syna všetko obnoviť, nezačína od chrámu, ale z lona malej a chudobnej ženy svojho ľudu. Aké neobyčajné je toto Božie rozhodnutie! Nemení dejiny prostredníctvom mocných ľudí občianskych a náboženských inštitúcií, ale začína od žien z periférie rímskeho impéria, akou je Mária, a z ich neplodných lôn, akým je Alžbetino.
V 147. žalme, ktorý sme sa pred chvíľou modlili, žalmista vyzýva Jeruzalem oslavovať Boha, pretože on „svoj rozkaz na zem zosiela, rýchlo sa šíri jeho slovo“ (v. 15). Prostredníctvom svojho Ducha, ktorý v každom ľudskom srdci vyslovuje jeho Slovo, Boh žehná svoje deti a povzbudzuje ich, aby pracovali pre pokoj vo svojom meste. Bol by som rád, keby sme v tento večer naším pohľadom na mesto Rím vnímali veci z Božieho pohľadu. Pán sa teší keď vidí, koľké dobré veci sa uskutočňujú v každý deň, koľko úsilia a zanietenia tu je v napomáhaní bratstva a solidarity. Rím nie je len komplikované mesto s množstvom problémov, nerovností, korupcie a sociálneho napätia. Rím je mestom, do ktorého Boh zosiela svoje Slovo, ktoré sa prostredníctvom Ducha zahniezďuje v srdci jeho obyvateľov a podnecuje ich veriť a dúfať napriek všetkému; a milovať zápasením za dobro všetkých.
Myslím na toľkých odvážnych ľudí, či už sú veriaci alebo neveriaci, ktorých som stretol v týchto rokoch a ktorí predstavujú „pulzujúce srdce“ Ríma. Skutočne, Boh nikdy neprestal meniť dejiny a tvár nášho mesta prostredníctvom ľudu malých a chudobných, ktorí v ňom bývajú: On si ich vyberá, inšpiruje ich, motivuje do činnosti, činí ich solidárnymi, podnecuje ich aktivovať siete, tvoriť účinné spojenia, budovať mosty, nie múry. Práve prostredníctvom týchto tisícov pramienkov živej vody Ducha Božie slovo zúrodňuje mesto a zo sterilného ho činí „šťastnou matkou svojich detí“ (porov. Ž 113,9).
A čo očakáva Pán od Cirkvi, ktorá je v Ríme? Zveruje nám svoje Slovo a podnecuje nás, aby sme sa sa dali do boja, zapojili sa do stretnutia a vzťahov s obyvateľmi mesta, aby sa „rýchlo šírilo jeho slovo“. Sme povolaní stretať druhých a počúvať ich existenciu, ich volanie o pomoc. Počúvanie je už skutkom lásky! Mať pre druhých čas, rozprávať sa s nimi, rozpoznať kontemplatívnym pohľadom Božiu prítomnosť a pôsobenie v ich životoch; viac skutkami ako slovami svedčiť o novom živote, prameniacom z evanjelia, to je skutočne služba lásky, ktorá mení svet. Len ak budeme takto konať, bude v meste ako aj v Cirkvi prúdiť nový vzduch, ochota znova vykročiť na cestu, prekonať staré logiky rozporov a plotov, aby sme navzájom spolupracovali pri budovaní spravodlivejšieho a bratskejšieho mesta.
Pri pohľade na také dôležité poslanie by sme nemali mať strach ani sa cítiť nepripravení. Nezabúdajme: Boh si nás nevyberá pre naše kvality, „bravúru“, ale práve preto, že sme a že sa cítime malí. Ďakujme mu za jeho milosť, že nám pomáhal cez tento rok a s radosťou k nemu povznesme spev chvály.
