Noc pred tým, ako sa udial príbeh o ktorom budeme premýšľať, nám Sväté písmo na dvoch vetách dáva do popredia azda najväčší protiklad v celom evanjeliu. V chráme sa pre Ježiša strhla roztržka. Farizeji boli totiž vystrašení, nakoľko spozorovali, že židia, ktorí Ježiša počúvali, začínajú o ňom hovoriť ako o Mesiášovi. Dokonca ani stráže, ktoré Ježiša mali príkaz predviesť, sa ho nedokázali dotknúť.
Evanjelista Ján hovorí, že potom, čo Ježiš vyučoval celý deň v chráme: « všetci sa vrátili domov. Ježiš odišiel na Olivovú horu. » (Jn 7,53 – 8,1). Zo všetkých tých ľudí, čo ho celý deň počúvali, sa nenájde ani jeden, ktorý by nemal prístrešok nad hlavou. Jedine Ježiš nemal kam ísť. Ježiš hovorí na inom mieste evanjelia: “Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť.” (Mt 8,20). V celej Judey to bol asi, v tom čase, jediný bezdomovec. Kým ostatní išli domov nájsť útechu u svojich blízkych, Ježiš išiel na horu, kde hľadal útechu v modlitbe so svojim Otcom. Nehľadal útechu pre svoje telo, ale pre svoju dušu, aby plnila na zemi vôľu svojho Otca, ktorý je na nebesiach.
Judea sa práve nachádzala v období slávenia Sviatku stánkov. Tento sviatok patril k tým veselším. Židia si ním pripomínali dobrotu Boha a jeho ochranu nad židmi. Ako to v prípade človeka a veselých osláv býva, poniektorí ľudia prežívali tieto sviatky pohrúžení do modlitby a u niektorých sa vytvoril priestor pre príležitostné uvoľnenie a nemravnosť. A práve tohto sme svedkami.
Skoro ráno Ježiš prišiel do chrámu, aby vyučoval ľudí, kedy pred Ježiša predstúpili muži a predostreli mu jasný prípad, pri ktorom bolo aj mnoho svedkov. “Učiteľ, túto ženu pristihli priamo pri cudzoložstve.” (Jn 8, 4). Žena bola priamo prichytená pri čine. Žalobcovia sa predrali priamo do stredu davu, pred ktorým Ježiš v tej chvíli vyučoval. Títo spravodliví muži tak veľmi túžili po aplikovaní predpísaného Božieho trestu, že nemali zábrany prerušiť Ježiša v kázaní. Je niečo zvláštne v prirodzenosti človeka, že túži dávať na známosť zločiny a zlyhania druhých. Pre väčšinu ľudí žiaden príbeh nie je taký pútavý ako niekoho druhého škandál. Čím je človek väčšmi skazený a zlý, tým je náchylnejší poukazovať na skazenosť a zlo druhých. Pre koľko ľudí je najlepšou cestou ako zvýšiť svoju reputáciu a vážnosť to, že zničia povesť a reputáciu druhého. Najlepším spôsobom, ako vieme získať niekoho osobnostný profil, je počúvať čo hovorí o druhých, ako sa o nich vyjadruje.
V čase Krista neexistovali média, ktoré sa živili šírením klebiet. Tým, že priviedli cudzoložnú ženu do stredu davu, plnili žalobcovia úlohu, ktorú dnes na seba prebrali média. Zabezpečili tejto žene, ako dnes mediálnym jazykom zvykneme hovoriť, negatívnu publicitu. Vystrašenú ženu, zahaľujúcu si od hanby tvár, predhodili pred Ježiša a predniesli najpotupnejšiu obžalobu, ktorá na adresu ženy môže zaznieť: “Učiteľ, túto ženu pristihli priamo pri cudzoložstve. Mojžiš nám v zákone nariadil takéto ženy ukameňovať. Čo povieš ty?” (Jn 8, 4-5). Ako sa Ježiš ty na to pozeráš? Čo nám poradíš urobiť? Ježiš Kristus sa nachádza medzi dvoma kameňmi. Aj napriek tomu, že ho úctivo oslovili “učiteľ”, Ježiš vedel, že ich túžbou bolo ho na tomto prípade verejne zničiť. Na jednej strane je zdanlivo spravodlivá horlivosť mužov konať podľa Božieho zákona, ktorý prikazuje každému, kto je svedkom cudzoložstva ženu ukameňovať, na strane druhej, je tu očividné prestúpenie voči šiestemu prikázaniu a posvätnosti manželstva. Ježiš vedel, že primárny úmysel farizejov v tomto prípade bolo využiť hriech ženy, proti jemu samotnému. Títo spravodliví neprišli vyriešiť nejakú morálnu dilemu, pretože sami povedali, čo im Mojžiš podľa zákona prikazuje, ale chceli pobúriť ľudí proti Ježišovi a preto z vlastnej nenávisti pripravili Ježišovi dvojitú pascu. V čom spočívala?
Na základe konfliktu, ktorý existoval medzi Rimanmi a židmi, musíme mať na zreteli, že Rimania okupovali ich krajinu. Jednou zo zvrchovaných právomocí, ktoré si Rimania ponechali, bolo právo rozhodovať o treste smrti. Na druhej strane však bol v tomto prípade Mojžišov zákon, ktorý prikazoval ukameňovať ženu, ktorá spáchala hriech cudzoložstva. Ak by Ježiš Kristus na obvinenia farizejov reagoval tak, že by nepožadoval, aby žena bola ukameňovaná, bol by opovrhoval Mojžišovým zákonom. Ak by rešpektoval Mojžišov zákon a žiadal by pre cudzoložnú ženu smrť, prestúpil by proti platným zákonom a postavil by sa tak proti rímskej moci. Takže vidíme, že tak alebo onak, bol Ježiš v bezvýchodiskovej situácii. Buď sa postaví proti židom alebo proti zákonnej rímskej moci. Buď ho zavrhnú židia alebo ho zatknú Rimania za verejné poburovanie proti rímskej moci. Buď je z pohľadu židovského náboženstva heretikom, ktorý neuznáva Mojžiša alebo je buričom z pohľadu Rimanov. Takto sa dostávame k ďalšej pasci, ktorú pre neho farizeji pripravili. Ak Ježiš nedá príkaz ženu ukameňovať, budú ju musieť prepustiť. Ak ju dá prepustiť, tak bude priamo vystupovať proti Mojžišovmu zákonu, o ktorom Ježiš prehlasuje, že ho prišiel naplniť. Ak ju dá ukameňovať, nebude môcť hovoriť viac o milosrdenstve a on hovoril, že je milosrdný. A preto ho farizeji tlačia do odpovede. “Mojžiš nám v zákone nariadil takéto ženy ukameňovať. Čo povieš ty?” (Jn 8, 4-5).
Pre človeka by toto bolo neriešiteľná situácia. Ale Ježiš je nielen človek, ale je rovnako Boh. On už vo svojom vtelení zlúčil spravodlivosť a milosrdenstvo. Na tomto Ježiš nemení nič. Z evanjelia vieme, že kým žalovali na cudzoložnú ženu, Ježiš písal prstom do piesku. Toto je jediná chvíľa v živote nášho Pána, kedy Písmo hovorí, že písal. Čo písal? To nevieme. Ticho by sa v tej chvíli dalo krájať. Všetci uprene sledujú Ježiša. Nechce sa vyjadriť? “Ale keď sa ho neprestávali vypytovať, vzpriamil sa a povedal im: Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.” (Jn 8, 7). Znova sa zohol a pokračoval v písaní. Aká dokonalá odpoveď. Ježiš sa nepostaví proti Mojžišovmu zákonu, ale posúva ho do dokonalosti. Vidí stratu svedomia. Ľudský súd, nahrádza Božím súdom. Súdiť nemôže ten, kto má nečisté, hriechom zašpinené svedomie.
Má teda byť táto hriešna žena odsúdená hriešnym človekom? Ježišova odpoveď je slávnostným prehlásením, že súdiť môže len ten, kto je bez hriechu. A ak je niekto bez hriechu, tak v sebe skrýva milosrdenstvo a lásku, ktorá zatieňuje spravodlivú odplatu prameniacu zo spravodlivosti. Pán tu do jednej vety zhrňuje to, čo už predtým povedal: “nesúďte, aby ste neboli súdení” (Mt 7,1). Tak ako vy súdite, tak budú vás súdiť. Podľa rovnakých pravidiel. Akou mierou nameriate vy, takou namerajú vám. Ako môžeš vidieť smietku v oku svojho brata a nevidieť brvno vo vlastnom oku.
Po tom, čo Ježiš vyzval aby ten, kto je bez hriechu ako prvý hodil kameňom, zohol sa druhýkrát na zem a písal ďalej. Som presvedčený, že v tejto chvíli náš Pán na zem písal zoznam hriechov tých, ktorí cudzoložnú ženu obviňovali. Nasvedčujú tomu dve veci. Prvou je, ako začali jeden po druhom sa zdráhať. Druhá, ako sa v nich začalo ohlasovať svedomie. Farizeji sa začali pozerať jeden na druhého a ponúkať sa, kto má väčší a silnejší kameň, aby hodil ako prvý. Potom boli konfrontovaní s prenikavým pohľadom Ježiša. Tento pohľad bol predobrazom Posledného súdu. Pri tomto pohľade starí skazení muži videli svoju pravú tvár. Prvý v týchto očiach videl, že je zlodej. Hodil na zem kameň a odišiel. Druhý videl, že je vrahom, hodil kameň na zem a odišiel. Jeden po druhom. Bohorúhač, odišiel. Zostal len jeden mladý bohabojný muž. Ten sa pozrel hlbšie na Ježiša a zistil, že je chlipník. Hodil kameň na zem a odišiel. Tí, ktorí tak horlivo prišli chrániť Boha a jeho morálku, teraz oplakávajú, každý za seba, svoje svedomie. Títo žalobcovia pred Ježišom, zastupujú nás, vždy keď posudzujeme a súdime. Títo žalobcovia predstavujú celé ľudstvo, ktoré stojí pred Bohom.
Sú muži a ženy, ktorí majú pocit, že môžu odsudzovať druhých za hriechy len preto, že týmito hriechmi netrpia, ale trpia inými. Častokrát jedna závislosť a neresť vytlačí inú závislosť a neresť. Rovnako ako jedna choroba nahradí druhú. Alkoholik nemusí byť zlodejom. Judáš zlodej, nemusel byť zákonite chlipným mužom. Koľko ľudí dnes hreší lebo sú pyšní, lebo bažia po moci a ovládaní druhých a pritom sa považujú za cnostných, pretože dnešný svet tieto hriechy považuje za silné vlastnosti. Hlavne, aby sme navonok vyzerali čistí. Vnútri samá hniloba. Toto je to, keď Ježiš hovorí o pokrytcoch. Hriechy sociálne slabších vidíme a odsudzujeme, pretože predstavujú aj nároky na štátny rozpočet. Väznice, sociálne zariadenia, to všetko nás obkolesuje a materializuje hriechy. Hriechy nóbl ľudí, zneužívanie politických funkcií, nelojálnosť, to nie sú hriechy, ktoré kričia, dokonca sa prezentujú ako vážené cnosti. Ježiš nás však upozorňuje, že on odsudzuje tento hriech ctených ľudí ešte viac ako hriech, ktorý človek na úbohom druhom človeku vidí a ním pohŕda. Všimnime si, že Ježiš nikdy neodsudzuje toho, koho odsudzuje spoločnosť a to práve preto, že on už raz odsúdený bol. On odsudzuje tých, ktorí popierajú skutočnosť, že sú hriešnikmi.
Pri cudzoložnej žene, Ježiš stavia človeka do správneho obrazu. Nemáš tento hriech, pretože ho v tvojom živote vytlačil iný hriech. Cudzoložná žena sa prehrešila prílišnou zmyselnosťou, oni sa prehrešili absenciou lásky. Aká strašná predstava ak sa hriešny človek má postaviť pred spravodlivého Boha. Niekedy je však strašnejšie, keď sa hriešny človek dostane do rúk hriešnych ľudí. Po tomto zrkadle, ktoré nastavil Ježiš farizejom, ho nastavuje každému človeku, ktorý tvrdí, že nevstúpi do Cirkvi, pretože nie je dostatočne svätá. Kladie mu otázku, ako musí Cirkev veľmi byť svätá aby si ty do nej mohol vstúpiť? A aby si nezabudol. Ak by Cirkev mala byť tak svätá, ako to požaduješ ty, nikdy by si ty do nej vstúpiť nemohol. Len uvedomením si skutočnosti, že sme hriešnici, môžeme prijať to, že Cirkev je útočiskom pre hriešnikov, kde sa im prinavracia život. Každé jedno náboženstvo na svete predpokladá, že pred tým, ako sa človek priblíži k Bohu, príde k určitému aktu očistenia. Ježiš Kristus však človeku ukázal, že prvý predpoklad, ako sa vydať k Bohu, je priznanie vlastnej hriešnosti. Evanjelium pokračuje, že Ježiš zostal s hriešnou ženou sám a pýta sa jej: “Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil?” Ona odpovedala: “Nik, Pane.” A Ježiš jej povedal: “Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!” (Jn 8, 11). Ježiš nazval cudzoložnicu “ženou”. Koľko iných označení človek používa pre označenie takejto hriešnej ženy? Ježiš odsudzuje hriech, nikdy nie človeka. Cudzoložnica nazýva Ježiša “Pane”, pretože v ňom vidí Boží majestát. Na stretnutie s Ježišom prišla, aby si vypočula odsúdenie, preto našla odpustenie.
