Definovať chudobu je relatívne jednoduché, pretože je to merateľná veličina vyjadriteľná veľkosťou majetku a peňazí. Spoločnosť stanovuje určitý minimálny príjem, ktorého dosiahnutie je potrebné na to, aby sa dalo hovoriť o ľudskej dôstojnosti. Ak ho človek nedosahuje, poskytuje ho štát, aby nedostatok príjmu neviedol k vylúčeniu človeka mimo aktívnu spoločnosť.
Katolícka Cirkev hlása nedotknuteľnosť majetku, ktorý bol nadobudnutý morálne správnym spôsobom. Nepokradneš patrí do Desatora. Evanjeliové rady odporúčané nielen zasväteným osobám, však na druhej strane obsahujú prísahu na poslušnosť, čistotu a chudobu. Napriek tomu, že Cirkev hlása oprávnenosť a ochranu súkromného majetku, zároveň v katechizme hovorí, že ho treba užívať s miernosťou. Ježiš Kristus ako cestu k dokonalosti hlása však oveľa viac a to priamo vzdanie sa majetku: Ježiš mu odpovedal: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj svoj majetok, daj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ (Mt 19 :21).
Napriek tomu Ježiš hlása ešte aj inú chudobu – chudobu duchom, ktorá nie je totožná s materiálnou chudobou. Na Hore blahoslavenstiev, kde vyslovil prisľúbenia atribútov svätosti, ako prvé hovorí – “Blahoslavení chudobní duchom, lebo ich bude kráľovstvo nebeské.” V tejto časti vznikajú dve otázky. O akej chudobe to Ježiš hovorí a druhá, prečo ju kladie na prvé miesto pred všetky ostatné prisľúbenia? Iní si mysleli, že chudoba duchom znamená mentálnu indispozíciu človeka – teda chudoba mysle. Ale ani na takúto chudobu sa tu nemyslí.
Chudoba duchom nie je ani materiálna chudoba. Nie teda ten, čo nič nemá, bude spasený. Dokonca aj ľudia bez bohatstva, môžu byť materiálne lakomí, ako malé dieťa, ktoré nič nevlastní, ale je lakomé rozdeliť žuvačku. Chudoba so sebou prináša závislosť na niekom. Na šťastí, na druhých ľuďoch. Duchovná chudoba je pokorné uznanie, že človek je bytostne závislý na svojom Stvoriteľovi. Je to uvedomenie si, že Boh je pánom všetkého, že ak sme v jeho rukách, sme v dobrých rukách.
Prečo Pán Ježiš dáva toto blahoslavenstvo na prvé miesto? Prečo nedá ako prvé v poradí napríklad: prenasledovaní pre spravodlivosť? Je to preto, lebo toto blahoslavenstvo je koreňom a opisom stavu, od ktorého sa odvíja všetko ostatné. Keby nebolo toto blahoslavenstvo, všetko ostatné nedáva zmysel. Prečo? Preto, že by sme mohli mať človeka, ktorý koná milosrdné skutky a povieme: tento človek musí byť kresťan, pretože je taký dobrý. Je to práve prvé blahoslavenstvo, ktoré zabraňuje tomu, aby sme predkladali svoje skutky ako zásluhu, pretože chudobný duchom vie, že nič z toho čo koná nekoná bez sily a milosti, ktorú mu prejavil Boh. Vyhraté boje nie sú naše boje, ale Božie. Mizéria, ktorá nás postretne vie byť prijatá ako Božia skúška našej dôvery v Boha, že všetko nám slúži na dobro a tým dobrom je spása duše a večný život v nebi.
