Sestra Faustína nám vo svojich zápiskoch síce nezanechala systematicky vysvetlenú doktrínu vnútorného života, predsa však prináša do života Cirkvi novú školu duchovnosti, založenú na hlbokom prežívaní tajomstva Božieho milosrdenstva, z ktorého vyplýva postoj dôvery voči Bohu a milosrdenstva voči blížnym. Takto chápané hlavné črty duchovnosti nám ukazujú základný postoj človeka vo vertikálnom (láska k Bohu) aj horizontálnom rozmere (láska k blížnemu). Pán Ježiš, ktorý riadil vnútorný život Sestry Faustíny, žiadal od nej práve tieto dva postoje.
1. Dôvera – určuje náš postoj voči Bohu. Zahrňuje nielen čnosť nádeje, ale aj čnosť živej viery, pokory, vytrvalosti a ľútosti za spáchané hriechy. Je to jednoducho postoj dieťaťa, ktoré v každej situácii bezhranične dôveruje milosrdnej láske a všemohúcnosti Nebeského Otca. Dôvera tvorí podstatu úcty k Božiemu Milosrdenstvu, a to do tej miery, že bez nej táto úcta neexistuje, lebo prvým a základným prejavom úcty k Božiemu Milosrdenstvu je práve úkon dôvery. Už samotný postoj dôvery (bez praktizovania iných foriem úcty) zaisťuje dôverujúcemu milosti z Božieho milosrdenstva. „Dušiam, ktoré dôverujú môjmu milosrdenstvu, túžim udeliť nepochopiteľné milosti“ (Den. 687). Dôvera je nielen samotnou podstatou, dušou tejto úcty, ale aj podmienkou pre získanie milostí. „Milosti z môjho milosrdenstva možno načierať jedinou nádobou, a tou je dôvera. Čím väčšmi duša dôveruje, tým viac dostane. Duše, ktoré mi bezhranične dôverujú sú pre mňa veľkou radosťou, lebo do takých duší prelievam všetky poklady svojich milostí. Teším sa, že žiadajú veľa, lebo mojou túžbou je dávať veľa, a to veľmi veľa” (Den. 1578). „Duša, ktorá dôveruje v moje milosrdenstvo je najšťastnejšia, lebo ja sám sa o ňu starám” (Den. 1273).Dôvera v ponímaní Sestry Faustíny neznamená ani pobožné pocity, ani intelektuálnu akceptáciu právd viery, ale celoživotný postoj človeka voči Pánu Bohu, ktorý sa vyjadruje v plnení Božej vôle obsiahnutej v prikázaniach, povinnostiach stavu a taktiež v rozoznaných vnuknutiach Ducha Svätého. Ten, kto poznáva tajomstvo Božieho milosrdenstva vie, že jeho vôľa má na zreteli výlučne dobro človeka v perspektíve večnosti, preto ju prijíma ako dar a s dôverou ju vypĺňa.
2. Milosrdenstvo – určuje náš postoj vo vzťahu ku každému človeku. Pán Ježiš povedal Sestre Faustíne: „Žiadam… skutky milosrdenstva, ktoré majú vyplývať z lásky ku mne. Milosrdenstvo máš svojim blížnym preukazovať vždy a všade, nemôžeš sa tomu vyhýbať, ani sa vyhovárať, ani sa od toho oslobodiť. Milosrdenstvo svojím blížnym môžeš prejavovať trojakým spôsobom: po prvé – skutkom, po druhé – slovom, po tretie – modlitbou. V týchto troch stupňoch je obsiahnutá plnosť milosrdenstva a je nepochybným dôkazom lásky ku mne. Takto duša oslavuje moje milosrdenstvo a vzdáva mu česť” (Den. 742). Postoj činnej lásky k blížnemu je zároveň podmienkou získania milostí. „Ak duša nekoná milosrdenstvo akýmkoľvek spôsobom, nedosiahne moje milosrdenstvo v súdny deň. Ó, keby si duše vedeli zhromažďovať večné poklady, neboli by súdené, môj súd by predišli milosrdenstvom” (Den. 1317).Pán Ježiš túži, aby jeho ctitelia vykonali každý deň aspoň jeden úkon milosrdenstva.
Medzi nové formy milosrdenstva patrí:
- Obraz Božieho milosrdenstva
- Sviatok Božieho milosrdenstva
- Korunka Božieho milosrdenstva
- Hodina milosrdenstva
