Dňa 2. februára sme oslávili Deň zasväteného života. V našej rubrike sa chceme vrátiť k tomuto sviatku a poukázať niektoré skutočnosti, ktoré sa netýkajú len rehoľníkov či rehoľníc, ale zasahujú do života každého kresťana.
Istá legenda hovorí o tom, ako sa raz vydali na prechádzku Rímom diabol s vetrom. Prechádzali rímskymi uličkami a zastavovali sa na rôznych miestach. Mimoriadne ich priťahovali domy, v ktorých žili zasvätené osoby. Nakoniec sa zastavili pred známym kolégiom Del Gesù, kde je malé námestie s priľahlými budovami. Diabol povedal vetru: „V tomto dome sa mladí chlapci pripravujú na kňazstvo. Vyskúšam ich povolanie. Počkaj ma tu, kým sa nevrátim. Ja zatiaľ odbehnem popokúšať týchto seminaristov.“ Vietor súhlasil a čakal diabla, kým sa nevráti. Tomu sa však v seminári veľmi dobre darilo a vietor čakal a čakal. Ale nedočkal sa jeho návratu. Čaká tam vraj dodnes. Preto podľa tejto legendy na námestí Del Gesù stále pofukuje mierny vetrík, ktorý tam ešte stále čaká na svojho spoločníka, diabla.
Táto legenda poukazuje na jednu z právd o zasvätenom živote. Všade tam, kde sa ľudia usilujú o duchovný rast, narazia nielen na prirodzené prekážky, ale i na nadprirodzené ťažkosti. Diabol totiž ako padnutý anjel vie, že pre svoju pýchu stratil nebo a robí prekážky všetkým, ktorí sa o nebo usilujú.
Skúsme si preto všimnúť niekoľko príznakov jeho prítomnosti medzi ľuďmi.
1. Prekážka pri modlitbe. Naša modlitba je často roztržitá a práve z tohto hriechu sa neraz spovedáme. Je to však problém len prirodzený? Do istej miery áno, ale prečo pri iných činnostiach sa dokážeme koncentrovať bez väčších ťažkostí? Duchovná tradícia má iné vysvetlenie. Jestvuje nemálo starovekých apoftegiem, ktoré hovoria o tom, ako sa diabli zhromažďujú pred izbou zasvätenej osoby, ktorá sa práve chystá na modlitbu. Je ich mnoho preto, lebo chcú odviesť jej pozornosť rôznymi smermi, len aby sa jej myšlienky neupriamili na Boha. Podobne vyrušujú aj chórovú modlitbu. Démoni podľa apoftegiem nabádajú všímať si spôsob recitovania modlitby či spev. Podnecujú kritizovať rytmus, melódiu či farbu hlasu iných len preto, aby prekazili duchovný úžitok z modlitby.
2. Vyvoláva rušivé spomienky. V zasvätenom živote sa človek v mysli neraz vracia do minulosti. Niekedy až nostalgicky, priam so smútkom hľadí do minulosti a s ľútosťou prehodnocuje všetko, čoho sa vzdal. Tento smútok je v duchovnom živote veľmi dobre známy. Majstri duchovného života ho nazývali lype a boli presvedčení o tom, že pochádza od zlého ducha. Ten totiž opustené hodnoty pripomína a skrášľuje až natoľko, že neraz privedie zasvätenú osobu do smútku a beznádeje z rozhodnutia, ktoré urobila. Zbytočne sa vracať v spomienkach k veciam, ktorých sme sa vzdali pre vyššie hodnoty, nielen že k ničomu nevedie, ale upozorňuje na prítomnosť duchovných síl, ktoré nás chcú obrať o pokoj duše a dobre prežívanú prítomnosť.
3. Vedie k necitlivosti voči iným. Jednou zo známych taktík zlého ducha je meniť prirodzené potreby na závislosti. Napríklad prirodzenú potrebu jedla vedie k maškrtnosti a prirodzenú potrebu odpočinku privádza k lenivosti. Na ustráženie týchto podnetov Zlého je potrebná istá bdelosť, ktorá sa nazývala amerimnia, odstup od podnetov, ktoré rušivo pôsobia na duchovný život. Tento odstup sa pestoval postupne vďaka akejsi pozitívnej necitlivosti, nevšímavosti, ktorá neraz zachránila nie len rehole, ale i manželské povolanie. Lenže i túto necitlivosť na negatívne podnety vie diabol úplne prekrútiť. Neraz z nej urobí necitlivosť na skutočné potreby iných.
4. Nabáda ku skrytej pýche a hnevu. Podľa Jána Kasiána zasvätené osoby sú najviac pokúšané diablom skrytej pýchy a vlastnej dôležitosti. Matéria je tu veľmi rozmanitá. Pocit dôležitosti môže spôsobiť schopnosť dlhšej modlitby, väčších asketických výkonov, schopnosť pracovať či estetické cítenie pri dekorovaní oltára či kaplnky. Diabol rád podporuje vedomie vlastnej dôležitosti či dokonalosti. Neraz vzbudzuje posudzovanie, ba priam hnev voči tým, ktorí podobné výsledky nedosahujú. Pri takomto stave je dobre si všimnúť, že povýšeneckej a rozhnevanej osobe stále menej prekáža človek, ktorý sa správa tak či onak, ale ide viac o silu, ktorá pôsobí poza vzťah ku konkrétnej osobe. Je to sila zlého ducha, ktorá sa človeka zmocní a dostáva ho do svojej moci.
5. Nabáda nedávať Boha na prvé miesto. Táto pomýlená hierarchia má svoju zdanlivú logiku. Diabol našepkáva človeku, aby sa zabezpečil. Veď nevie, ako v budúcnosti dopadne. Nevie, akí budú k nemu spolubratia či spolusestry a do akej komunity sa dostane. Treba mať nejaké istoty mimo rehole. Sú to drobné diablove klamstvá, ktoré majú za následok stratu viery v Božiu prozreteľnosť. Takýto človek si ani neuvedomuje, ako sa ho postupne zmocňuje smútok a strach. To podstatné, čo sa v ňom odohráva, je akási idolatria. Boh už nie je na prvom mieste v jeho živote, pretože ho vytlačili rôzne špekulácie či iné zdanlivé výhody. Takýto človek obyčajne s ničím nie je spokojný, neustále kritizuje ostatných a neraz sa sťažuje na jedlo. Sú to len vonkajšie prejavy vnútornej nespokojnosti. Nakoniec sa rozhodne opustiť kláštor a obyčajne nakazí svojím rozkladným duchom i iných.
Milí priatelia, zasvätený život sa vždy považoval za ideál kresťanského života a zasvätené osoby sa o tento ideál skutočne usilujú. To, že sú atakované nepriateľom našej duše je len prirodzené. Je to len dôsledok ich zasvätenia. Útoky zlého ducha sa v niektorých komunitách stali samozrejmosťou až do takej miery, že keď nezažívali ťažkosti rôzneho druhu, začali si klásť otázku, či vôbec idú správnym smerom. Či nevybočili z cesty za Kristom, ktorá nikdy nie je bez prekážok. Žiadny dobre prežívaný život nie je bez prekážok a podobné útoky zlého ducha môže zakúsiť každý kresťan.Nech nám i táto skúsenosť zasvätených osôb prispeje k bdelosti a prehĺbeniu nášho duchovného života.
