Tak ako sa vo vesmíre ovplyvňujú planéty, tak ako mesiac pôsobí na morské prúdy na zemi, tak aj my ľudia sme pod neustálym pôsobením nadpozemského sveta a Božieho vplyvu. Teraz Vám poviem príbeh o veľkom zápase v duši. Je to jeden z najkrajších príbehov, aké kedy boli napísané. Je to príbeh o Samaritánke, hriešnej žene pri Jakubovej studni.
Najskôr si priblížime miesto, kde sa príbeh odohráva. Samária sa nachádzala medzi Judeou a Galileou. Je dobré, aby sme si uvedomili, čo znamenalo pre židov byť samaritánom. V roku 722 pred Kristom Asýrčania obsadili dnešnú Palestínu a územie Samárie. Základnou snahou ich politiky bolo premiešať oba národy, aby vznikol národ z polovice asýrsky a z polovice židovský. Toto premiešanie sa následne prejavilo aj vo vytvorení zmiešaného náboženstva, ktoré nieslo vo veľa veciach spoločné prvky so židmi, ale neakceptovalo všetky knihy Starého zákona. Akceptovali Mojžišove knihy, ale neprijali napríklad knihu Prorokov. Medzi židmi a Samaritánci panovala veľká nevraživosť.
Samaritánci mali dokonca vlastný chrám a nielen, že sa nechodili klaňať Bohu do Jeruzalema, ale naopak snažili sa chrám v Jeruzaleme zneuctiť počas náboženských obradov. V náboženskej oblasti Samaritánci častokrát kopírovali židovské sviatky, ale oslavovali ich s niekoľko dňovým predstihom, aby zmiatli samotných židov. Z týchto dôvodov sa snažili Samárii židia vyhnúť. Práve skutočnosť, že Samaritánci sa nestavali negatívne k celému Starému zákonu, pôsobilo na židov horšie ako keby boli vyznávačmi inej viery. Židia sa na ceste do Galilei snažili preto Samárii vyhnúť.
Jedného dňa sa Ježiš vybral z Judey do Galilei, ale na rozdiel od dobových zvyklostí, Samárii sa nevyhol a prechádzal cez ňu. Prichádza do mesta Sychar a posadí sa pri studni, o ktorej Sväté písmo hovorí ako o „Jakubovej studni.“ Je unavený. Bolo poludnie a vtom prichádza k studni žena. Prečo žena prichádza počas obeda? Pretože bola hriešnica a chcela sa vyhnúť iným ženám. Pravidlom je, že ženy pre vodu chodili buď skoro ráno alebo pri západe Slnka.
Ježiš sa žene prihovoril: „Daj sa mi napiť!“ (Jn 4, 6). Ak Pán žiada niekedy v evanjeliu o láskavosť, vždy žiada o vodu. Je to stretnutie medzi Božou čistotou a ženou, ktorá sa ukáže byť veľkou hriešnicou. Konverzácia sa vždy ľahšie nadviaže, keď vzbudíme záujem druhého človeka. Ľudská potreba je vždy dobrým spoločným menovateľom pre jej nadviazanie. Láska k studenej vode bola tým jediným, čo Ježiš a hriešna žena mali spoločné. Ježiš nám všetkým misionárom dáva príklad, že príslušnosť k inému náboženstvu nie je prekážkou, ale dobrou príležitosťou pre diskusiu. Keď Ježiš ženu požiadal, aby mu dala napiť sa, tá mu odpovedala: “Ako si môžeš ty, Žid, pýtať vodu odo mňa, Samaritánky?” (Jn 4,9).
Žena ako typický človek, žije vo svojich zdedených a tradovaných predsudkoch a práve jeden predostrela Ježišovi. Ako často predsudky, tak ako tejto Samaritánke, dokážu ľuďom zaslepiť oči pred svetlom. Ježiš jej odpovedal: “Keby si poznala Boží dar a vedela, kto je ten, čo ti hovorí: “Daj sa mi napiť,” ty by si poprosila jeho a on by ti dal živú vodu.” (Jn 4, 10). „Keby si vedela.“ Poznanie je základom túžby. Tam, kde poznanie nie je, absentuje aj túžba. Túžiť po niečom, čo človek nevie, či vôbec existuje je ťažké. Žena z Ježišových slov pochopila, že jej Ježiš niečo ponúkol, čo by mohla dostať. Vzbudil v nej túžbu. O to väčšmi, že žena pochopila, že ide o dar. Podstatou daru je, že človek dostáva niečo, na čo nemá inak nárok.
Ježiš vie, že človek reaguje na vnemy z dôvodu svojej naturalistickej povahy. Preto Ježiš pred ženou spomína vodu ako niečo, po čom priahne, čo každý deň potrebuje, za čím každý deň musí chodiť. Žena doposiaľ nič duchovné v Ježišových slovách nezaznamenal. Ak je človek materialistom, keď žije telesnými túžbami, duchovný rozmer je pre neho tým, čo sú farby pre slepca. Je preto pochopiteľné, že Samaritánka Ježišovi neporozumela. “Pane, ani vedro nemáš a studňa je hlboká. Odkiaľ máš teda živú vodu?“ (Jn 4, 11). Robila si z neho vlastne srandu. V akom kontraste je ľudská múdrosť s Božou svätosťou. Potom ho začala obviňovať. „Si azda väčší ako náš otec Jakub, ktorý nám dal túto studňu a pil z nej on sám i jeho synovia a jeho stáda?” (Jn 4, 12). Ježiš jej odvetil: “Každý, kto pije túto vodu, bude znova smädný. Ale kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. A voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.” (Jn 4, 13 – 14). Náš Pán tu robí rozdiel medzi telesným a duchovným zdrojom pôžitku. Každý pôžitok teľa, prichádza z vonku.
Je dočasný a preto musí byť neustále opakovaný. Duchovná slasť je človeku daná z neba do duše a preto vychádza z vnútra a neprestajne. Žena vycítila, že môže niečo získať, aj keď veľmi hmlisto: Žena mu vravela: “Pane, daj mi takej vody, aby som už nebola smädná a nemusela sem chodiť čerpať!” (Jn 4, 15) V tomto momente pán v debate s ňou v nej dokázal vzbudiť túžbu a posúva debatu do inej roviny. „Choď, zavolaj svojho muža a príď sem!” (Jn 4, 16). Pán vie, že na to, aby prameň tejto duchovnej vody mohol v jej srdci prúdiť, musí zmeniť jej srdce. Musí z neho odstrániť všetky nánosy, hlinu, bahno, kamene, ktoré by prúd čerstvej vody zadúšal. Pán po vzbudení túžby u nej vie, že môže vzniesť požiadavku zmeny jej správania. „Žena mu odpovedala: “Nemám muža.” Ježiš jej vravel: “Správne si povedala: “Nemám muža,” lebo si mala päť mužov a ten, ktorého máš teraz, nie je tvoj muž. To si povedala pravdu.” (Jn 4, 17 – 18). Žena sa práve vyspovedala pred Bohom, aj keď to ani netušila. Ježiš jej umožnil a pomohol sa vyspovedať.
Žena vie presne, na čo hriešne v jej živote Ježiš poukazuje. Zareagovala tak, ako hriešny človek má tendenciu v konfrontácii s vlastnou hriešnosťou reagovať a v tejto veci sú osobne obdarované ženy – zmenila tému. “Pane, vidím, že si prorok. Naši otcovia sa klaňali Bohu na tomto vrchu, a vy hovoríte, že v Jeruzaleme je miesto, kde sa treba klaňať.” (Jn 4, 19 – 20). Ježiša nazýva prorokom, ale netrápi ju veľmi to, čo sa týka jej manželov, ale zaujíma sa o miesto, kde máme uctievať Boha. Ježiš v odpovedi jasne poukazuje na to, že Boh je spirituálna bytosť a blíži sa chvíľa, kedy ľudia pochopia, že Boha bude uctievať v Duchu a v pravde. “Ver mi, žena, že prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme.“ (Jn 4, 21). Miesto, kde sa modlíte nie je dôležité, ak sa nemodlíte v Duchu a v pravde.
Náboženstvo nie je o moci a vplyve, ale o uctievaní Boha, ktorý je otcom. Ak je naším otcom, potom my sme jeho synmi a dcérami. Ľudia nie sú bratmi, ak nemajú spoločného otca a tým je Boh, ktorého uctievajú v Duchu a v pravde. Ježiš o chvíľu odhalí, že on je tou pravdou. Všetci, ktorí túžia po zjednotení náboženstiev preto nech nezačínajú vysvetľovaním dogiem, ale nech začínajú vysvetlením, kto je to Boh. „Boh je duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v Duchu a pravde.” Žena mu vravela: “Viem, že príde Mesiáš, zvaný Kristus. Až príde on, zvestuje nám všetko.” Ježiš jej povedal: “To som ja, čo sa rozprávam s tebou.” (Jn 4, 24 – 26). Tisíce rokov predpovedali tento moment, koľko generácií ľudí túžilo počuť slová “To som ja.” Som učiteľ, som Pravda a som syn Otca na nebesiach.
Žena zanechala džbán a bežala do dediny porozprávať čo zažila. Nešla za ženami, ale išla za svojimi frajermi. “Povedala mi všetko, čo porobila.” Ježiša poprosili, aby zostal medzi nimi dva dni. Počuli a videli na vlastné oči toho dosť na to, aby z tejto malej dedinky, vzdialenej od pravej židovskej viery, vzišlo prvýkrát najhonosnejšie označenie pre Ježiša na zemi – Spasiteľ sveta. “Už veríme nielen pre tvoje slovo, ale sami sme počuli a vieme, že toto je naozaj Spasiteľ sveta.” (Jn 4, 42).
Ctihodný arcibiskup Fulton J. Sheen
