« Kto má moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje » (Jn 14,21).
Apoštol Ján v knihe Zjavení nám hovorí, že nič nečisté nevojde do kráľovstva nebeského. Boh nás týmto posolstvom upozorňuje, aby sme svoj pozemský život nebrali na ľahkú váhu. Jediný dôvod, pre ktorý ešte žiješ je, aby si tu na zemi bojoval o svoju večnosť. O tvojej večnosti sa nerozhoduje po smrti, ale tu na zemi. Pred očami majme dva príklady. Na jednej strane je Judáš, ktorý Boha poznal. Denne s ním chodil, v Ježišovom mene liečil chorých, na vlastne oči videl zázraky, obrátenia. Patril do skupiny ľudí, o ktorých by sme povedali, že sú « veriaci ». Aj napriek tomuto veľmi blízkemu vzťahu s Bohom však nakoniec Judáš skončil v pekle. Na strane druhej máme zlodeja a podvodníka, ktorý pred posledným výdychom sa zmieril s Bohom prostredníctvom svätej spovede. Na základe Ježišovho prisľúbenia “veru, hovorím ti, dnes budeš so mnou v raji.” (Lk 23,43) si môže Cirkev tohoto dobrého lotra pripomínať na oltároch ako svätého Dismasa. Jedine o čo na tejto zemi ide, je to, kde stráviš svoju večnosť. Úspešný život je ten, ktorý končí vo večnosti. Božími prikázaniami nám z lásky Boh ukazuje cestu, ktorá nás jediná môže priblížiť k nebu. Boh po prvotnom páde ľudstvo nenechal v páde. Kým diabol sa tvári byť priateľom človeka pokiaľ ho navádza na hriech, po hriechu človeka necháva samého v odlúčení od Boha. Nielen, že ho necháva osamoteného a ponoreného do hriechu, ale je to práve diabol, ktorý pred Bohom žaluje na človeka a pripomína jeho neprávosť, na ktorú ho on sám zviedol a to s cieľom, aby ho priviedol do večného zatratenia. Boh naopak dáva človeku Desať Božích prikázaní, ako návod na cestu, ktorá vedie do večného života. V prípade, že človek z tejto cesty zíde, Boh ho nenecháva osamotene, ale posiela človeku záchranu v podobe sviatostí Cirkvi, ktorými sa zmieruje s Bohom. Každý človek bez ohľadu na mieru vzdelania, bohatstvo, spoločenské postavenie sa môže slobodne rozhodnúť zhrešiť proti Bohu. Vážne prekročenie proti jednému jedinému prikázaniu nesie v sebe večné odlúčenie od Boha a v prípade smrti v stave smrteľného hriechu toto odlúčenie sa stáva večným zatratením. Jedine sviatostí Cirkvi nás vedia prinavrátiť do jednoty s Bohom. Odlúčenie od Boha sa deje na základe slobody, ktorú nám Boh dal. Sloboda znamená, že Boha môžeme milovať alebo nenávidieť. Kedy nenávidím Boha? Vždy keď prekročím Božie prikázanie. Prekročenie Božieho prikázania je aktom nenávisti k Bohu. Ak zomriem v stave smrteľného hriechu, moja duša bude zatratená vo večnosti. Nie Boh ju odsúdi do pekla, ale duša sa sama seba odsúdila tým, že dobrovoľne a slobodne sa odlúčila od Boha. Spáchaním hriechu duša odkazuje Bohu, že ho nemiluje a nechce s ním byť v spoločenstve a že dal pred Bohom prednosť iným veciam a slastiam. Nenávisť voči Bohu nemá citový rozmer. Rovnako ani láska k Bohu sa podľa Ježiša neprejavuje citmi. Ježiš Kristus hranicu medzi láskou a nenávisťou stanovuje veľmi pragmaticky a zreteľne. Boha miluje len ten, kto zachováva jeho prikázania. Ježiš nás upozorňuje, aby sme si nemysleli, že milovať Boha znamená mať k nemu určité pocity. Mysli na tento rozdiel vždy, keď sa zmyselne pozrieš na cudziu ženu, keď prijmeš alebo dáš úplatok a pod. Smrť v smrteľnom hriechu má za následok večné zatratenie, aj keby sme mali akékoľvek pozitívne pocity k Bohu. Smrteľným hriechom zakaždým Bohu odkazuješ, že ho nemáš rád. Odkazuješ mu, že to, čo ti predkladá veriť prostredníctvom učiteľského úradu Cirkvi buď neprijímaš alebo ak aj prijímaš, vedome si to volíš pred Bohom. Ty si sa rozhodol sám byť bohom, ak si myslíš, že máš právo sám určovať čo je hriechom, alebo sa rozhoduješ slobodne, že chceš aj veci, ktoré sú proti Bohu. Boh tvoje slobodné rozhodnutie akceptuje, aj keď pre Teba a Tvoju dušu majú strašidelné následky. Boh Ťa neprestane k sebe volať do posledného Tvojho výdychu na zemi. Rozhodnutie sa pre Boha je potrebné, aby sa uskutočnilo v tomto čase a aby bolo slobodné a úprimné. Kráľ Dávid v žalme 52 nám zjavuje, že Bohu je hriech odporný bez ohľadu na to kto ho spácha. Boh neakceptuje hriech od nikoho. Boh nikomu nenadŕža a ku každému pristupuje rovnako. Každý má rovnakú šancu byť zatratený ako aj spasený podľa toho, ako pristupuje k dodržiavaniu Božích prikázaní. Preto nie každý kto hovorí Pane, Pane vojde do kráľovstva nebeského. Je úplne irelevantné, či si myslíš, že si s Bohom kamarát, pretože sa denne modlíš na kolenách a chodíš na Svätú omšu. Nezabúdaj, že aj Judáš strávil s Ježišom veľa času, možno ešte viac a intenzívnejšie ako Ty. Vo chvíli keď smrteľne zhrešíš, platia pre každého Ježišove slová: “Veru, hovorím vám: Nepoznám vás.” (Mt 25,12). Čas na odpustenie má duša človeka pokiaľ žije. Po smrti v stave smrteľného hriechu nie je žiaden priestor na odpustenie. Po smrti nastáva priestor a čas pre Božiu spravodlivosť. “Kto má moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje. A kto miluje mňa, toho bude milovať môj Otec; aj ja ho budem milovať a zjavím mu seba samého.” (Jn 14,21).
