Mesiac máj je mariánskym mesiacom a ponúka veľa podnetov na prehĺbenie spirituality súčasného človeka. Zo života Panny Márie môžeme veľa preniesť do nášho života a v mnohom sa nechať inšpirovať. Môžeme sa inšpirovať čistotou jej srdca, dôverou v Božiu prozreteľnosť, schopnosťou znášať utrpenie a bolesti, ale predovšetkým uchovávaním slov v hĺbke svojho srdca a istou životnou stabilitou.
To, čo ju najviac charakterizuje, je vernosť slovám, ktoré povedala pri zvestovaní anjela Gabriela: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa Tvojho slova“ (Lk 1, 38). Zostala vernou služobnicou vtedy, keď nechápala význam slov či udalostí, ktorých bola svedkom, keď sa v tichosti starala o dieťa, keď ho sledovala na jeho cestách, na jeho krížovej ceste či pod krížom.
Táto vernosť je niečo, čo by malo charakterizovať i dnešných kresťanov a čo sa zdá, že dnešnej spoločnosti veľmi chýba. Skúsme si preto všimnúť niekoľko tendencií súčasného človeka, ktoré výrazne narušujú jeho stabilitu a vernosť záväzkom.
1. Pochybnosť a neistota z minulej voľby
V živote človeka je niekoľko období, kedy sa musí rozhodnúť. Je to čas voľby povolania, voľba životného partnera či stavu. Ak toto rozhodnutie v istom čase neurobí, jeho osobnostný rast sa zastaví, alebo sa výrazne spomalí. Toto je prípad večných študentov alebo slobodných mládencov, ktorí do vysokého veku využívajú služby rodičov. Avšak táto nerozhodnosť či bojazlivosť pred budúcnosťou sa neraz spája i s pochybnosťami a neistotou minulosti. Ak títo ľudia nakoniec predsa urobia nejaké rozhodnutie, obyčajne nie je stabilné a neraz ho prehodnocujú. Nechýbajú tendencie návratu k predošlému spôsobu života a falošné predstavy idealizovanej minulosti.
Duchovní autori tu často pripomínajú, že ak sme raz urobili životnú voľbu a spečatili ju sľubom pred Bohom i ľuďmi, nemáme pochybovať o jej správnosti. Nemáme ju prehodnocovať, ale ju prehlbovať. Podľa viacerých autorov omnoho dôležitejšie, než si správne vybrať, je vytrvať na začatej ceste. Každá cesta, ktorá nie je vo svojej podstate hriešna, privádza k cieľu, pokiaľ na nej človek verne zotrvá.
Skutočnosť a potreba stability našla mnohé rezonancie i v apoftegmách, kde sa neraz vníma ako podmienka zmysluplného života, ktorý po istom čase prináša ovocie. Jedna z takýchto apoftegiem hovorí, ako rastlina, ktorá je niekoľkokrát presadená z jedného miesta na druhé, nemôže prinášať ovocie, pretože sa nikde nezakorení. Podobne je to i s človekom. Ak nezostane na mieste nevyhnutne potrebný čas, nikdy sa nedostavia plody jeho práce.
Človek dneška má falošnú predstavu potreby neustálej zmeny. Hlavne v období kríz je presvedčený o tom, že zmena miesta či stavu problém vyrieši. Nie je tomu tak. Ak rieši krízu odchodom či zmenou prostredia, jeho nepokojné vnútro vyvolá novú krízu na inom mieste, v prostredí nových ľudí či s novým partnerom.
V živote Panny Márie máme nemálo príkladov tejto stability. Bola zo svojim synom nie len v obdoví detstva a dospievania, ale i na krížovej ceste a pod krížom.
2. Strach pred všednosťou a trvalým záväzkom
V akejkoľvek pravidelnej činnostijestvuje jav zovšednenia. Ide o pravidelnú aktivitu, ktorá nás po istom čase prestane nadchýnať a priťahovať tak, ako na začiatku. Toto zovšednenie sa dá pozorovať vo všetkých činnostiach či vzťahoch.
V strachu či obave pred všednosťou neustále túžime po zmene. Nemálo ľudí prežíva týždeň len s vidinou na víkend a rok len v nádeji na prázdniny. Duchovní autori však práve naopak odporúčajú zamilovať si všednosť a rutinu. Práve v rutine a opakovaní môžeme najčastejšie prehĺbiť svoju vernosť záväzkom, a tým i Bohu. Zostávať pri tom, čo robíme, je istá forma disciplíny, námahy a nesenia kríža. Žiť v ilúzii budúcnosti znamená utiecť pred prítomnosťou.
Predošlé generácie nemali takú širokú škálu voľby ako my. Žili v akejsi povinnej rutine, ale nemožno povedať, že by ich život neprinášal ovocie. Ba práve naopak. Bez istej rutiny či stability sa človek neprehĺbi a nedosiahne majstrovstvo.
Jedna z apoftegiem túto tendenciu neustálej zmeny pripodobňuje k studni, do ktorej hádžeme stále nové a nové veci. Je len prirodzené, že nakoniec je plná zbytočností, a to podstatné, na čo slúži studňa, celkom zmizne. Práve opačný proces je potrebný. Vyhadzovať zo studne neužitočné, znečisťujúce veci, a tak prehlbovať priestor čistej vody. Toto charakterizuje vernosť či stabilitu k trvalému záväzku. Prehlbuje to vlastnú identitu a osobnú duchovnosť človeka.
Panna Mária prežila s Ježišom 30 rokov skrytého života. V každodennej rutinnej činnosti a denno-dennom opakovaní bežných povinnosti sprevádzala jeho prípravu na verejné účinkovanie.
3. Pohodlnosť a lenivosť
Stabilita nemá nič spoločné s pohodlnosťou a lenivosťou. Práve naopak. Lenivosť sa neraz maskuje extrémnou aktivitou. Je totiž oveľa náročnejšie zotrvať pri jednej činnosti, ako od nej odbiehať a konať mnoho iných. Lenivosť na jednej strane charakterizuje nuda a nečinnosť, ale na strane druhej všetečnosť a rozptýlenosť. Neraz ju sprevádza nespokojnosť s miestom, kde človek býva, pohŕdanie aktivitou druhých, pomalosť a nepružnosť voči akejkoľvek práci.
Lenivosť poznačuje človeka nepokojom a falošnou ilúziou o tom, že inde je lepšie a že na inom mieste bude užitočnejší. Avšak snívanie o inom povolaní či inej činnosti privádza človeka k tomu, že namiesto toho, aby vykonával všednú činnosť, nekoná žiadnu. Nedostatočnú prácu takto nahrádza ničnerobenie a roztržitú modlitbu ilúzia o dobrej modlitbe.
Jedna apoftegma hovorí o tom, ako istý mladík prišiel za mníchom, ktorý bol známy svojím hlbokým duchovným životom, a opýtal sa ho: „Čo mám robiť, aby som žil duchovne a ako mám pracovať, aby som pri práci kultivoval svoj vzťah s Bohom? Čo mám robiť, keď napríklad okopávam zeleninu?“ Mních mu odpovedal: „Keď okopávaš zeleninu, okopávaj zeleninu. Rob to, čo práve robíš. Nič viac.“
Milí priatelia, nech nám príklad vernosti Panny Márie pomôže v stabilite nášho vlastného povolania. Nech sa nám na jej príhovor podarí odstrániť občasné pochybnosti a neistoty z minulej voľby, nech nájdeme záľubu v plnení denno-denných povinností a nech prežívame pokoj na mieste, kde sme.
