Katolícka televízia TV Lux odvysielala 15.1. reláciu vKontexte, venovanú téme katolíckeho radikalizmu, či častokrát v dokumente označovaného ako fundamentalizmus. Radikalizmus a fundamentalizmus sú pritom veľmi odlišné pojmy a nie je jednoduché z nich urobiť jednu reláciu, pretože je vždy riziko, že ich začneme ľahkovážne zamieňať, čo sa na viacerých miestach aj deje.
V nasledujúcich častiach prinesieme naše postrehy k danej relácii s cieľom prehĺbiť dialóg na túto tému. Už ctihodný arcibiskup Sheen upozornil, že heslom modernej doby je hľadanie jednoty a tolerancie, ale nie jednoty na Pravde, ale na abstrahovaní Pravdy. Tolerancia sa takto často stáva len synonymom “absencie vlastného názoru.” Nazývať fundamentalistov tých, ktorí z tejto Pravdy nechcú abstrahovať nejakú jej časť, sa nedá za intolerantnosť považovať. Katolícka cirkev vyzbrojuje katolíka do života jasným hodnotovým názorom opierajúcim sa o Učiteľský úrad Cirkvi, čo robí príslušnosť ku Katolíckej cirkvi ľahkou a ťažkou zároveň. Ľahkou preto, lebo je jasné, čomu je veriaci vyzvaný veriť a ťažkou častokrát preto, lebo je povinný prijať všetko. “Platí rovnica, buď všetko alebo nič. Si katolíkom na 100% alebo ním nie si,” uviedol Sheen.
Otec Juraj Vittek sa snaží v relácii vKontexte poslucháčovi predostrieť, čo to je radikalizmus a fundamentalizmus a zároveň definuje aj objektívne vonkajšie charakteristiky kresťanských radikálov. Medzi tieto objektívne veličiny považuje to, že sú okrem iného kritickí voči pápežovi Františkovi a sú priaznivcami Trumpa. Táto abstrakcia je tak povrchná, že je prekvapujúce, že katolícky kňaz prišiel k týmto záverom. Americkí katolíci totiž podľa štatistiky nie sú dominantne republikáni a nevolia Trumpa. Trump vyhral predovšetkým vďaka hlasom protestantov a katolíci majú náklonnosť voliť Demokratickú stranu. Aj samotný prvý “katolícky prezident” Kennedy bol demokrat. Dnešná demokratická strana je však neoliberálnou stranou, ktorá presadzuje politiku proti manželstvu, transgender ideológiu, agresívnu potratovú politiku. Juraj Vittek svojím útokom na katolíckych voličov Trumpa sa chtiac alebo nechtiac zaradil do tábora podporujúcich tento druh politiky. Je tomu tak preto, pretože americký katolík sa má z dôvodu bipartizmu možnosť vo voľbách rozhodnúť len medzi Trumpom a Clintonovou. Čoraz väčším problémom katolíkov v USA je, že sú považovaní protestantmi za “liberálov.” Teória o nejakom ekumenizme je preto zavádzajúca. Sú to protestanti, ktorí poukazujú na to, že existuje “ekumenizmus” medzi katolíkmi a liberálmi. Nedávny zákon o zákaze potratov neprešiel iba vďaka nehlasovaniu 14 katolíckych kongresmanov v parlamente, ktorí si za to vyslúžili prezývku “krvavá štrnástka.”
Je rovnako faktom, že politici hlásiaci sa ku katolíckej viere patria k čelným predstaviteľom neoliberálnej Demokratickej strany a presadzujú ako hlavný hodnotový bod svojej politiky uzákonenie zabíjania detí až do dňa pôrodu. Predstaviteľka Snemovne reprezentantov za Demokratickú stranu je “katolíčka” Nensi Pelosi. Za svoju prioritu uviedla uzákoniť potraty v celej USA do deviateho mesiaca za čo jej kardinál Burke zakázal verejne prijímať Eucharistiu. Počas kandidatúry Hillary Clintonovej na prezidenta, bol jej nominantom na viceprezidenta rovnako “katolík” Tim Kaine, ktorý opäť presadzoval agresívnu potratovú politiku. Tieto skutočnosti však nikde Juraj Vittek nespomenul. Urobiť záver, že radikálni katolíci volia Trumpa v kontexte bipartizmu, kedy vo voľbách v USA môžete de facto voliť len Demokratickú alebo Republikánsku stranu, dáva nádych, že pre Juraja Vitteka bolo správne, aby katolíci vo voľbách 2016 volili Hillary Clintonovú, presadzujúcu agresívnu potratovú politiku oproti Trumpovi, ktorý presadzoval jej zákaz. Najnovšie aj škandalózne uzákonenie potratov v deviatom mesiaci v štáte New York presadil a podpísal opäť katolícky guvernér. Kritizovať menšinovú časť amerických katolíkov, ktorí odmietajú akceptovať legitimizáciu kultúry smrti s pečaťou katolicizmu a prehliadať silnú anticirkevnú liberalizáciu “katolíckeho” prúdu v USA je predmetom čoraz väčších debát v USA.
K veľa záverom otec Juraj prišiel preto, lebo si za základný dokument, z ktorého vychádza pri posudzovaní, čo je radikalizmus a fundamentalizmus, zvolil príspevok editora periodika La civiltá cattolica, Antonia Spadara a argentínskeho protestanta Figueora. Názov eseje v preklade znie: Evanjelický fundamentalizmus a kresťanský integralizmus: prekvapujúci ekumenizmus.
Juraj Vittek divákovi relácie dĺži vysvetlenie, prečo sa rozhodol vychádzať práve z eseje, o ktorej sám priznáva, že sa stala tak spornou, že ju akoby celý kresťanský svet odmietol, či nepochopil alebo neprijal. V USA ju dokonca nazvali katolíci dokumentom, ktorý má za cieľ uraziť amerických katolíkov a historici jej vytkli toľko povrchnej nepresnosti, že ju prirovnali k dielu Da Vinciho kód. Toto tvrdenie je pravdivé a práve preto sa pýta zvýrazniť, že možno to nie je problémom kresťanského sveta, ale samotnej eseje, jej kvality a najmä metodiky prístupu k problému, ktorý chcela pojednávať.
Spadaro v eseji vychádza z diela americkej protestantskej literatúry pod názvom „Fundamentalisti.” Toto dielo vznikalo na začiatku 20. storočia a bolo reakciou na prúd modernizácie v USA. Toto dielo pozostáva z celkovo 90 esejí od 64 autorov, ktorí boli silne antikatolícki zameraní a neexistuje žiaden relevantný prúd v rámci Katolíckej cirkvi, ktorý by “Fundamentalistov” považoval za inšpirujúce dielo alebo že by existoval prúd v Cirkvi, ktorý by sa v dejinách k tomuto dielu hlásil.
Dá sa predpokladať, že Juraj Vittek sa pre Spadarovu esej rozhodol z dôvodu, že bola uverejnená v jezuitskom periodiku La civiltá cattolica. Dá sa z toho vychádzať preto, že divákovi predkladá skutočnosť, že vydavateľská činnosť periodika podlieha súhlasu „Štátnemu sekretariátu Svätej stolice v Ríme.“ Nedá sa ubrániť pocitu, že sa týmto spôsobom predkladá poslucháčovi teória, že články uverejnené v La civiltá cattolica sú de facto nie článkami autorov a Spadara, ale sú článkami akoby Svätého otca.
Takto predstavený naratív si pre nezorientovaného poslucháča pýta dovysvetliť, čo teda znamená, ak niečo zaznie v La civiltá cattolica. Je to hlas priamo Svätého Otca len podpísaný iným novinárom? Alebo to znamená, že voči danému článku nemá Svätý Otec námietky, ale nehovorí automaticky, že sa s ním stotožňuje? V každom prípade je dôležité pripomenúť, že I. Vatikánsky koncil definoval neomylnosť pápeža na oblasť mravov a vierouky za predpokladu, že to ustanoví náležitým spôsobom, teda formou ex cathedra. Žiaden katolík nie je viazaný automaticky prijímať články v La civiltá cattolica ako pre vieru záväzné. Túto skutočnosť je dobré opakovať práve v modernom svete čoraz častejšie, keď veriaci ľud zabúda, že Katolícka cirkev nie je samoobsluha, kde si každý môže vyberať, aký názor, aká dogma je mu blízka, ktorú prijíma a ktorú odmieta. Učenie Cirkvi má preto záväzný charakter a je hierarchicky usporiadané. Akýkoľvek názor má len takú autoritu, v akej je v súlade s Magistériom Cirkvi. Všetko čo je v otázkach spoločenskej debaty, je len predmetom úvah a vyjadrení, s ktorými sa dá a aj má polemizovať.
Preto je dôležité zdôrazniť, že Spadarov článok nemá žiaden zaväzujúci charakter a skutočnosť, že bol schválený “Štátnym sekretariátom” je nepodstatný argument. Skutočnosť, že samotný Juraj Vittek priznáva, že esej nebola pozitívne prijatá samotným kresťanským svetom, nemusí nič hovoriť o úrovni kresťanského sveta, ale skôr o samotnej eseje.
Je veľmi problematické prezentovať argumentáciu v duchu: „La civiltá cattolica uverejnila, tak to de facto Svätý Otec uverejnil.” Problematickosť tohto argumentu si môžeme všimnúť aj na incidente, ktorý sa udial pred pár dňami. Oficiálny spravodajský portál Svätej Stolice uverejnil článok, v ktorom oslavoval 60 výročie komunistickej revolúcie na Kube. Do necelých 24 hodín bol tento článok z portálu stiahnutý. Bolo to potom, čo sa veriaci z celého sveta ozvali kriticky, ako dokáže oslavovať Svätá stolica komunistickú revolúciu, kvôli ktorej boli veriaci v minulosti automaticky exkomunikovaní a ktorá priniesla ľuďom smrť, utrpenie a cirkvi prenasledovanie. Podľa logiky „Uverejnil to spravodajský portál Svätej stolice tak de facto to uverejnil samotný Svätý otec,” by sa logicky pýtal záver, že Svätý Otec v ten deň oslavoval výročie nástupu komunistických politických síl, ktoré gniavili Cirkev, ľudské práva a veriacich. Takéto tvrdenie by bolo pritom urážkou Svätého Otca. Preto napriek všetkému nedopovedanému treba jasne povedať: Svätý otec je Svätý otec a Spadaro je Spadaro.
Ešte škodlivejšie dôsledky takto chápanej argumentácie si ukážeme na príklade z minulosti. Pápež Pavol VI po svojom nástupe na Petrov stolec ustanovil pápežskú komisiu na posúdenie možnosti zmeniť učenie Cirkvi v otázke antikoncepcie. Tri roky členovia “pápežskej komisie” na verejnosti vyjadrovali pozitívny názor o možnosti tejto zmeny a laici interpretovali slová členov komisie na verejnosti tak, že sa blíži zmena postoja Cirkvi. Aj vtedy sa tieto mediálne výstupy interpretovali v duchu: “člen pápežskej komisie povedal, tak de facto Svätý otec povedal.” Práve tomuto trojročnému obdobiu „nádeje“ sa pripisuje dnešný stav, kedy katolíci na západe používajú antikoncepciu v rovnakej miere ako neveriaci, pretože nadobudli neodôvodnený pocit zmeny učenia Cirkvi a pripisovali to pápežovi. Potom, čo pápež Pavol VI zverejnil úplne opačný názor v encyklike Humane vitae, stretol sa jeho postoj už len s odporom a rebéliou veriacich, ktorí nadobudli názor, že je to osamotený názor pápeža v rozpore s väčšinovým názorom ľudí okolo neho.
