Odporcovia zákonov na ochranu počatého života a rodiny argumentujú, že Slovensko má väčšiu prioritu neriešených problémov, ako sa postaviť za životy tých, čo sa nevedia ani brániť samostatne a nevedia na svoju ochranu zavolať žiadneho právnika.
Je neuveriteľné, že 30 rokov tento argument dosť hlboko prenikol do myslí aj kresťanov. Nechajme teraz bokom teologickú argumentáciu, že ak toto tvrdí katolík v politike, ide proti učeniu Cirkvi, ktoré ochranu života nevinného definuje ako prvotnú v angažovaní sa kresťana.
Ak sa na to pozrieme prakticky, ochrana života nevylučuje to, že kto chráni život, bude bojovať aj proti korupcii. Preto otázka dnes neznie, že treba si vybrať medzi jedným alebo druhým. Rovnako je to v rodine. Ak otec rodiny chce, aby jeho dieťa malo dobré vzdelanie, nevylučuje to, že môže ho rovnako podporovať v tom, že bude chodiť aj na tanečnú a praktizovať športové aktivity.
Alojz Hlina vo svojom nedávnom blogu povedal, že sa stráni binárneho sveta, kde je 0 a 1. Okrem toho, že na princípe 0 a 1 fungujú počítače, chcel týmto najskôr povedať, že nemá rád čierno – biele vnímanie sveta. Tí, čo v skutku o binárnom svete hovoria, sú liberáli. Život netreba riešiť, pretože sú tu iné výzvy. Binárnosť, len v iných prioritách. Nie život, ale povedzme ochrana stromov a boj proti korupcii má mať prednosť. Takto chápaná binárnosť je však vstupenkou do toho, čo Benedikt XVI nazýva totality relativizmu.
Boj proti korupcii je 30 ročný a nekončiaci boj na Slovensku a podľa prieskumov verejnej mienky nikdy za žiadnej vlády ľudia nemali pocit, že je vyriešený. Dokonca pri boji proti korupcii existuje jeden paradox. Čím viac proti nej bojujete, tým viac o nej hovoríte a tým ju ľudia viac vnímajú a sú nespokojnejší. Tento paradox v plnej miere zaznamenala druhá Dzurindová vláda. Za posledných 10 rokov je medzi Slovákmi korupcia vnímaná ako problém číslo sedem.
Marián Kuffa hovorí, že chrániť život a bojovať proti sociálnym hriechom sa ochranou života neoslabuje, ale naopak posilňuje. Ak nemáte v úcte prvé, druhé je relatívne. Majetok totiž je len to, čo niekomu patrí. Podstatou majetku je vlastníctvo a jeho nositeľ. Ak nemá absolútnu ochranu nositeľ, nemôže mať predsa ani predmet, ktorý niečo vlastní.
Strany, ktoré si urobili z boja proti korupcii slogan nahradzujúci ich laxnosť v hodnotových témach, nemajú žiaden prepracovaný návrh zákonov, ktoré by podporovali to, že ich boj sa dá brať vážne. Všade vo svete je prvým a nie posledným zákonom boja proti korupcii majetkové priznanie občanov. Na Slovensku sa tento zákon vzťahuje na verejných funkcionárov. Predstavme si prípad, že máme verejného funkcionára, ktorý si svoje nakradnuté majetky píše na vzdialenú rodinu, ktorá nemá povinnosť predkladať majetkové priznania. Vo vyspelých krajinách majetkové priznania podávajú všetci občania krajiny. Kým na západe vybehne vzdialená rodina takýchto verejných funkcionárov ihneď, na Slovensku nie. Nepriznaný majetok prepadá v prospech štátu.
Takto fungujú západné krajiny. Počujete niekoho na Slovensku, kto si z boja proti korupcii urobil etalón cnosti, že by sľubovať, že toto presadí aj na Slovensku? Ak Kuffovci chcú priniesť na Slovensku politiku zásadnej ochrany života a rodiny, malo by to preto ísť v úplnom súzvuku s efektívnym bojom proti korupcii, pretože ako hovorí Maroš Kuffa: ak niekoho zabijete, je to navždy. Ak niekoho okradnete, len premiestnite majetok, ktorý sa vždy dá zobrať naspäť.
Tomáš Taraba
