Je moderné v Západnej Európe biť na poplach proti noseniu šatiek. Už menej sa hovorí o tom, že politici, ktorí útočia na to, aby ženy nemohli nosiť šatku sú presne tí istí, ktorí v rovnakom zákone zakazujú nosiť aj iné náboženské symboly, teda krížiky na krku na viditeľnom mieste. Kým zabrániť žene nosiť šatku sa prezentuje ako boj proti islamizácii Európy, títo politici nemajú s ochranou kresťanstva nič spoločné, nakoľko útočia na náboženské symboly bez rozdielu.
Akí sme dnes teda „moderní.“ V lete sme sa rozprávali so synom a okrem iného som sa ho opýtal na našich spoločných známych v Nemecku. „Ako sa má Wolf a Brigit?“ „Dobre, boli v Iráne.“ Odpovedá mi. „A čo hovorili?“ „No, prvé čo museli po príchode na letisko (v Iráne) urobiť, Brigit si musela zahaliť hlavu.“ „Á čo? Ako to prijala?“ Pýtam sa mimovoľne. „Hneď na druhý deň si zvykla.“ „Nevadilo jej to?“ Pýtam sa znova. Ale synova strohá odpoveď opäť znela. „Naopak, prijala to spokojne. Bez reptania a poznámok.“ Keď sa vrátili do Európy, a vystupovali z lietadla vo Frankfurte, Brigit povedala, že „Európsky človek chodí príliš odhalený, žijeme takú príliš nahú kultúru.“
Hovorím si. „Ahá, Ty si potrebovala ísť do Iránu, aby si na to prišla?“ V duchu si kladiem otázku. Bol som prekvapený jej postrehom a ešte viac jej odpoveďou. Veľmi si túto ženu vážim, ale cez to všetko v minulosti sa mi zdala skôr liberálna. Nie preto, že by tak konala, ale skôr preto, aký životný štýl preferovala. Povinná šatka na hlave? Predsa len. Hovorím si. Ako to s takou ľahkosťou prijala? Veď to nebola jej voľba, ale nariadenie krajiny do ktorej prišla. Skôr by som povedal, že nie nariadenie, ale životný štýl, ich štandard. Akceptovala to. Ale najviac to, ale vystihne holá veta: Dedičstvo otcov. Dedičstvo iránskeho ľudu.
Neuvažoval som v duchu, ako sú tí ľudia staromódny, naopak. Stále majú svoju noblesu, ale skôr nad tým, ako takáto „hypermoderná“ európska žena, to ľahko dokázala prijať. A predsa. Tradícia, ktorú si chránia a vyžadujú, aby aj náhodní návštevníci ich krajiny to rešpektovali. Rozmýšľam. Šatka. Význam toho slova je asi ten istý aj u nich, ako aj u nás. Šatka, je šatka. Slovo označujúce tú istú vec. Obyčajná šatka. A predsa nie. Hidžáb, či pre iných nepresnejšie burka sa stali symbolom odmietania, ak ste človekom západnej civilizácie. Je jedno či kresťan alebo nekresťan. Aký boj sa o ňu zvádza! Dnes. Nezmyselný. Prečo? Jednoducho preto, lebo máme príliš krátku pamäť. Ale najmä preto lebo nám chýba poznanie a s ním aj tolerancia. Skúsme sa pozrieť len málinko dozadu, ako to bolo aj u nás na Slovensku.
V časoch našich starých mám bolo normálne a spoločensky zaužívané, že ženy nosili na hlavách šatku. Bolo by to spoločenským prehreškom, ak by žena na verejnosť vyšla bez pokrývky hlavy. Šatky.
V niektorých regiónoch Slovenska slovo šatka, sa dialektom vyslovovalo ako hustka, či chustka. Podľa toho kde. Dnes už ani nevieme čo to je, ale predsa. Stále je to šatka. Folklórne súbory sú ešte stále u nás nositeľmi tohto pravidla, kde ženy majú na svojich hlavách šatky. Musím povedať, že našu starú mamu som nikdy nevidel bez pokrývky hlavy a to ani doma či na dvore či na poli, či v kostole. Ani som si to nevedel predstaviť, že by to mohlo byť inak.
Iba raz, keď som vošiel do kuchyne ako malý chlapec a umývala si vlasy v lavóre, kedy zo mňa vyhŕklo: „Baby a ty máš také dlhé vlasy?“ Zahanbila sa. Bolo jej to nepríjemné. To viem však až teraz, a okamžite si hlavu zahaľovala do utierky. Vtedy som tomu nerozumel. Nehnevala sa na mňa. Stará škola, vedela ako sa zachovať. Objala ma a privítala, akoby sa nič nestalo. Aj keď jednoduchí roľníci, a predsa mali v sebe svoj šarm a lesk.
Pozrime sa na Európu dnes. Na jednej strane nahota a vyzývavosť žien, ktorá na nás hľadí z každého výkladu, plagátu, obrazoviek, či priamo z ulice, reklamných časopisov a letákov. To nám nevadí? Ale ak moslimské ženy chcú si zachovať svoju dôstojnosť cez zakryté hlavy, šatkou, celá Európa je hore nohami, lebo prečo by mali moslimské ženy nosiť šatky, či šaty ktoré ich úplne zahaľujú. Je tu jednoduchá odpoveď: Lebo je to ich kultúra, ktorá v Európe bola rovnako stáročia prítomná a zanikla nedávno. Chytá nás hystéria a strach tam, kde o nič nejde. Čudné nie? Kam asi tak smerujeme. Aby som Vám priblížil kultúru blízkovýchodného človeka, dovolím si citovať svätého Pavla z listu Korinťanom. A to možno mnohé ženy tým nahnevám. „ …Ale chcem , aby ste vedeli, že hlavou každého muža je Kristus: hlavou ženy je muž a hlavou Krista je Boh. …A každá žena, ktorá sa modlí alebo prorokuje s nezahalenou hlavou, zneucťuje svoju hlavu, je to, to isté, ako keby si dala hlavu oholiť. …Ale ak je hanba pre ženu, keď má ostrihané vlasy, nech si vezme závoj…“ Toľko z listu Korinťanom. Mohli by sme namietať: to bolo voľakedy. Dnes je to inak. Nie je. Stačí Ti ísť dve a pol hodiny letu smerom na východ, a zistíš, že stále to platí. Môžem potvrdiť, že blízkovýchodné ženy, ktoré som mal možnosť vidieť, priamo v ich krajinách pôsobili na mňa veľmi pôvabne a dôstojne. A so šatkou ešte viac. Tak tajuplne. Pôvabne. Najveľkolepejšie pôsobí tá, ktorú pozná každý a je znázornená vždy výlučne len so závojom preveseným cez hlavu – Panna Mária. Je dobré, aby sme si zachovali striedmosť a rozhľad. Extrémizmus nie je nosenie šatky. Panna Mária, ani naše staré mamy extrémistkami neboli. Ak toto za extrémizmus vyhlásime aj my kresťania, potom sa treba pripraviť, že jedného dňa bude aj kresťanstvo vyhlásené za extrémistické náboženstvo. A pokusy už sú.
Avšak takí „veľkí“ liberáli Európy, najradšej by z týchto žien strhli nielen šatky, ale aj šaty, aby tieto ženy potupili a sýtili sa chlipnými pohľadmi na nich. Nechajme ich, nech v tomto zmyselnom svete sú nositeľkami ženskosti a pôvabu, ktorej Európan zaťažený zmyselnosťou nerozumie.
Michal El Dorkas
