Andrej Hlinka je po smrti už 80 rokov. Je „pochovaný“ aj jeho odkaz? Má nám Hlinka čo povedať aj dnes alebo je lepšie, aby sme naňho zabudli? Ak si máme ešte spomenúť, čo si zobrať z Hlinkovho života pre dnešok?
Slobodný a sebavedomý národ nikdy nezabúda na svoje dejiny, pretože z nich čerpá svoju identitu, povedomie, poučenie i orientáciu v eminentne historickom ľudskom časopriestore. Na svoje dejiny zabúdajú iba národy porobené, otroci cudzích dobyvateľov, ktorí im s dejinami chcú vziať nielen minulosť, ale aj budúcnosť a prirodzené právo na vlastný dôstojný život.
Služba cudzím
Keď bol v roku 1945 z vôle veľmocí, ale proti vôli drvivej väčšiny Slovákov obnovený česko-slovenský štát, aj Hlinkov odkaz mal byť naveky pochovaný. Rozhodli tak tí, ktorí sa i po smrti báli sily jeho osobnosti a príťažlivosti jeho skutočne slovenského národného, kresťanského a sociálneho programu. Politických mocipánov aj dobyvateľských ideológií sa odvtedy na Slovensku vystriedalo viacero, raz prichádzali otvorene ako vlci, inokedy v baránkovom rúchu páčivých hesiel o slobode a pokroku a v myslení a vedomí najmä neskorších pohlinkovských generácií napáchali napospol veľké škody, z pamäte národa však Hlinkovu pamiatku vytlačiť nedokázali.
V súčasnosti Hlinkov odkaz potrebujeme väčšmi než kedykoľvek predtým. Tak, ako za jeho čias, národ sa opäť nachádza v ťažkej situácii ohrozenia svojej existencie, azda najväčšieho, aké vo svojich dejinách prežíval, a to napriek tomu, že je materiálne nepochybne bohatší, než bol pred storočím, žije vo formálnej slobode a vo vlastnom štáte, po ktorom mohol Hlinka iba túžiť. Pod touto lesklou fasádou je však obraz temnejší a pravda krutejšia. I dnes prežíva na mnohých miestach chudoba, ktorá vyháňa ľudí za prácou do cudziny, núti ich hrdlačiť za ponižujúcich podmienok na kórejských výrobných pásoch alebo podpisovať pracovné zmluvy, v ktorých sa zaväzujú neochorieť. Ekonomicky je Slovensko opäť priestorom, ktorý do veľkej miery ovládajú cudzí a ktorý slúži cudzím, teraz už nie maďarským grófom či českej Živnobanke, ale svetovým koncernom, ktoré si Slovensko môžu kúpiť celé aj s vodou pod zemou a oblakmi nad zemou, ak im ho politici bez charakteru predajú.
Duchovné ohrozenie
Ešte vážnejšie sú však hrozby duchovné a kultúrne. Slovenský človek spred storočia mohol byť často chudobný ako kostolná myš, uchovával si však svoje najväčšie bohatstvá: pevnú kresťanskú vieru a z nej vyplývajúci zmysel pre prirodzené hodnoty, zdravý sedliacky rozum, lásku k svojej zemi a rodine. Mal tvrdé, upracované ruky, ale mäkké a teplé srdce a prirodzený cit pre pravdu a spravodlivosť.
Niekoľkogeneračné vymývanie mozgov a korumpovanie svedomí v česko-slovenskej komunistickej a potom postkomunisticko-liberálno-svetoobčianskej verzii však zanechalo zhubnejšie následky, než predchádzajúce brachiálne tlaky sprevádzané biedou a väznicami. Historické povedomie národa je v súčasnosti narušenejšie a rozvrátenejšie než kedykoľvek predtým, jeho identita krehká, hodnotové zakorenenie v postupnom rozvrate, dominuje vidina rýchleho zisku, plytká, krátkodychá povrchnosť, vnútorná kríza postihuje aj tie autority, ktoré boli predtým po stáročia oporou národa, vrátane cirkví.
Štát, ktorý sa nazýva slovenským a hlási k posvätnému symbolu dvojkríža, robí málo pre to, aby situáciu zmenil, ba ticho toleruje protislovenskú ideologickú a politickú ofenzívu a systematické očierňovanie a duchovné a kultúrne vyprázdňovanie národa. Väčšina politikov priam ustrnula v ustavičnom predklone pred mocnými tohto sveta a v rozhodujúcej chvíli je ochotná zasiahnuť skôr proti vlastným, než na ich obranu.
Tak ako pred storočím, aj teraz je národ v stave ohrozenia, akurát – symbolicky vyjadrené – nepriateľské kanóny sú väčšie a silnejšie a je ich viac, cudzie piate kolóny bujnejšie a lepšie platené a národ duchovne, psychicky i fyzicky odzbrojenejší než kedykoľvek predtým.
Tri piliere
V tejto kritickej chvíli nie je návrat k Hlinkovmu odkazu romantickým rojčením či historickou sentimentálnosťou, ale elementárnou otázkou prežitia národa.
Znovuobjavenie Hlinkovho odkazu znamená predovšetkým návrat k hodnotám, ktoré Hlinka po celý život hlásal a žil, a o ktorých vydával svedectvo aj utrpením: pevná viera v Boha, od ktorej sa odvíjajú všetky ostatné hodnoty, láska k národu, ktorý nie je iba konglomerátom ľudí, čo sa náhodne ocitli v tom istom čase na tom istom mieste, ale prirodzeným spoločenstvom, do ktorého sa človek narodí a ktoré ho formuje a sprevádza po celý život ako prameň duchovných a kultúrnych hodnôt a čností a úcta voči ktorému patrí pre kresťana do štvrtého Božieho prikázania, a napokon sociálna spravodlivosť, ktorá odmieta bezbrehé zbožštenie zisku ako jediného kritéria ľudskej činnosti a vlastníctvo i ekonomické aktivity zaväzuje povinnosťou rešpektovať Božie príkazy, platiť spravodlivú mzdu a vytvárať spoločné dobro pre všetkých. Tieto tri piliere, vyplývajúce z katolíckej sociálnej náuky, boli pre Hlinku v integrálnej jednote.
Služba pravde
Zdrojom poučenia a inšpirácie je – teraz azda väčšmi ako kedykoľvek v minulosti – aj Hlinkovo chápanie politiky ako !!služby!! na obranu pravdy, prirodzených práv a slobôd a spoločného dobra. Dobre si uvedomoval, že takáto politika – a tým väčšmi v službe malého a ubiedeného národa, ktorý nedisponoval vlastnými materiálnymi prostriedkami a vplyvom, ktorý by na politickom parkete dokázal zavážiť –, bola tŕnistá cesta na kalváriu, poslanie, ktoré sa neodmeňovalo úradmi a sinekúrami, bohatstvom a pohodlným životom, ale fackami a kopancami, ohováraním, zosmiešňovaním, prenasledovaním a väzeniami.
Napriek tomu Hlinkovi nikdy nechýbala odvaha a statočnosť po tejto ceste kráčať, hovoriť a konať nie tak, ako to diktovali rôzni menší či väčší mocipáni a chlebodarci a ako by mu to bolo zabezpečilo pokojný život v materiálnom zabezpečení, ale tak, ako to prikazovala pravda a dobre formované svedomie, schopné ju rozpoznať. A nikdy mu nechýbala ani sila niesť dôsledky tohto morálneho rozhodnutia a nenechať sa zlomiť ani maďarskými či českými väzeniami, ani pokusmi o atentáty, ani cielenými ohováračskými kampaňami a vyvolávaním rozbrojov, ba ani najbolestnejšími skúškami, ktoré ho ako kňaza najväčšmi zraňovali – útokom, ktoré prichádzali zo spolitizovaného cirkevného prostredia.
Mravná sila
Hlinka mal nepochybne mimoriadny politický talent, bol vynikajúci organizátor, majstrovský publicista, ostrovtipný rečník. Sformuloval prvý moderný slovenský politický program, ktorý nadviazal na politické dedičstvo predchádzajúcich generácií, ale zároveň ho prispôsobil novým podmienkam a potrebám a rozšíril o moderné demokratické a hospodárske požiadavky, uvedomujúc si, že národná otázka nie je iba vecou teoretických programov, ale aj každodenného chleba. Hlinka vedel nájsť aj účinné prostriedky na presadenie tohto programu. Vtedy to bola masová politická organizácia – prvá a najúspešnejšia v slovenských dejinách, ľudová tlač, ktorá prenikla aj do najzapadnutejších slovenských kútov, ľudové zhromaždenia, na ktoré prichádzali peši desiatky kilometrov tisíce jednoduchých ľudí, moderné a činorodé mládežnícke a stavovské organizácie, ale aj hospodárske inštitúcie, potravinové a úverové družstvá či Ľudovú banku, pretože Hlinka vedel, že bez peňazí zostanú Slováci vždy iba krpčiarmi, ktorí sa neuvládzu pozdvihnúť a ktorých nikto nebude brať vážne, a že slovenskú politiku možno robiť iba za slovenské peniaze.
To, čo z neho urobilo skutočnú osobnosť slovenských dejín, ktorú národ spontánne vyznačil titulom „otec národa”, však bola predovšetkým mimoriadna mravná sila, ktorá z neho vyžarovala, Boží dar rozpoznať znamenia čias, bezpodmienečne sa stotožniť so svojím národom, vycítiť jeho ohrozenie, do politickej reči pretaviť jeho bolesti a túžby, prebudiť v ubiedených, ponížených a otupených ľuďoch nádej a vieru v lepšiu budúcnosť pre ich synov a dcéry a vernosťou v slovách i skutkoch až za hranicu vlastnej slobody a sebaobetovania túto dôveru a nádej nikdy nesklamať. Národ mu lásku a vernosť oplácal láskou a vernosťou, ochotnou – tak ako Štefan Mikuš a iní – obetovať za Hlinku aj vlastný život.
Prameň inšpirácie
Súčasnému človeku, pozbavenému veľkej časti hodnôt a ideálov a kŕmenému krátkoživým a pominuteľným konzumom v duchu starorímskeho pohanského !!panem et circenses, sa hlinkovský profil národnej politiky ako služby v záujme veci verejnej môže zdať vzdialený, patetický, neaktuálny. V skutočnosti je práve pre súčasné časy bohatým prameňom inšpirácie. Zaiste nie otrockým napodobňovaním konkrétnych foriem a metód, aktuálnych v inom období, ale svojou obdivuhodnou schopnosťou reagovať na výzvy a potreby čias a nachádzať vždy aktuálne a účinné prostriedky modernej politickej, kultúrnej a duchovnej mobilizácie, svojím konečným cieľom mravne čistého, kultúrne a ekonomicky pozdvihnutého, slobodného a zvrchovaného národa, a predovšetkým vysokým mravným ideálom vernosti pravde a odvahou a statočnosťou pravdu vždy hlásať a podľa nej konať, opportune importune, teda padni komu padni.
Spisovateľ Tido Jozef Gašpar o Hlinkovom odkaze napísal: „Kto by teda prechovával krásnu túžbu dosiahnuť jeho význam v národe a chce na jeho uprázdnené miesto, ajhľa – nech vezme kríž vernej, za všetkých bojujúcej a žertvujúcej, činnej rodolásky a nasleduje ho”. Nebude to ľahká cesta, ale každá iná povedie do záhuby.
Emília Hrabovec
