(* 18. máj 1920, Wadowice pri Krakove – † 2. apríl 2005, Vatikán)Obhajca ľudskej dôstojnosti a svedok nádeje.
„Habemus papam“ ̶ nieslo sa Námestím svätého Petra v Ríme 16. októbra 1978, keď kardinál protodiakon Pericle Felici oznámil z centrálneho balkóna Baziliky svätého Petra zhromaždenému davu a svetu, že kardinálske kolégium zvolilo za nového pápeža kardinála Wojtyłu. Väčšine prítomných sa v prvom momente na okamih zatajil dych a z rozpačitých tvárí sa dala vyčítať tá istá otázka: „Bude vari novým pápežom Afričan?“
Konkláve teda prerušilo takmer päťstoročnú tradíciu: presne po štyristo päťdesiatich rokoch zasadol na apoštolský stolec príslušník inej ako talianskej národnosti a v dejinách pápežstva prvý Slovan. Už pri jeho prvých zahraničných cestách ̶ počas celého pontifikátu ich absolvoval spolu 104 ̶ verejnosť pochopila, že tento 264. pápež z Východu od základu zmení počas výkonu svojho úradu mnohé zabehnuté zvyklosti, že do strnulých vatikánskych pomerov prinesie nového ducha a že svetu pripraví ešte nejedno prekvapenie.
Karol Wojtyła sa narodil 18. mája 1920 vo Wadowiciach v južnom Poľsku, ktoré sa len krátko pred jeho narodením vymanilo z područia cudzích uchvatiteľov (Rakúsko-Uhorska, Pruska, Ruska), ktorí ho po ôsmich storočiach kontinuálneho vzostupu vymazali na 123 rokov z mapy sveta.
Na pozadí trpkých skúseností vlastného národa sa utváral mimoriadne citlivý postoj Karola Wojtyłu ku kultúrnym hodnotám, histórii a svojbytnosti každého etnika žijúceho na našej planéte. V katedrále sv. Jakuba v Compostele veľmi pôsobivo zarezonovala 9. novembra 1982 jeho výzva adresovaná súčasnej Európe, v ktorej sa explicitne odvolal na svoje poľské korene : “Preto ja, Ján Pavol, syn poľského národa, (…), ja, biskup Ríma a pastier cirkvi, zo Santiaga sa obraciam na Teba, stará Európa: Nájdi samu seba! Buď sama sebou! Objav svoje korene! Oživ svoje korene!“ Treba pripomenúť, že Ján Pavol II. a jeho rodné Poľsko sa energicky zasadzovali za zmienku o Bohu ̶ a špecificky kresťanstva ̶ v preambule pripravovanej európskej ústavy.
Lenže byť narodený v Poľsku v dvadsiatych rokoch minulého storočia znamenalo aj čosi iné, oveľa bolestnejšie, pretože mladý Wojtyła bol nútený stať sa svedkom tragických udalostí, ktoré patria k najtemnejším kapitolám histórie ľudstva: najskôr to boli antisemitizmus šírený ako oficiálna ideológia, holokaust a hrôzy Druhej svetovej vojny, ktoré vzápätí vystriedal nástup ďalšej totality ̶ komunistického režimu. Tu treba hľadať dôvody ústretovosti Jána Pavla II. voči židovskému národu.
Žiadny z jeho predchodcov na apoštolskom stolci neurobil toľko pre zblíženie kresťanstva a judaizmu ako on. Rovnako pochopiteľná je aj jeho vytrvalá angažovanosť počas celého pontifikátu pre upevnenie mieru medzi národmi: v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch vynakladal veľké úsilie o nastolenie spravodlivých pomerov v Čile a v Argentíne, kde v tých časoch uzurpovali moc vojenské diktatúry uplatňujúce metódy štátneho terorizmu; v roku 2003 zase dvíhal hlas proti vojne v Iraku; ako kňaz, biskup, arcibiskup a kardinál sústavne čerpal zo svojich skúseností s „reálnym socializmom“, vďaka čomu sa stal pápežom, ktorého svetové média charakterizovali ako ochrancu ľudských práv alebo, dokonca, ako „ľudskoprávneho pápeža“.
Svetu, v ktorom politika uvoľňovania napätia konzervovala medzi Západom a Východom politický status quo bez vyhliadky na zmenu, musel napokon Poliak otvorene povedať, že komunizmus je v podstate vybočenie z kontinuity ľudských dejín a že rozdelenie Európy na dva protikladné tábory je len vedľajším a náhodným produktom tohto scestného systému. Solženicyn komentoval jedného dňa na vlnách BBC zvolenie Wojtyłu na pápežsky stolec týmto výrokom: “Tento pápež je darom od Boha.” Ruský spisovateľ a bojovník za slobodu bol presvedčený, že poľský pápež prinesie národom východnej Európy novú nádej, že postaví komunizmu hrádzu na jeho ceste k svetovláde. Len niekoľko dní po zvolení za pápeža, presne 22. októbra 1978, zaznelo z jeho úst a rozľahlo sa nad Námestím sv. Petra: „Nebojte sa! Otvorte dvere dokorán Kristovi!“ Podobne v homílii pred miliónovým davom veriacich v Bratislave-Vajnoroch 22. apríla 1990 zvolal mocným hlasom: „Vzkriesený Kristus po všetkých skúsenostiach prenasledovania, nepriateľstva a pokušenia vám hovorí: Nebojte sa!“
Karol Wojtyła, budúci Svätý Ján Pavol II. sa odlišoval od predchádzajúcich pápežov aj tým, že predtým ako nastúpil na kňazskú dráhu, pohyboval sa v rôznych oblastiach všedného života. Zatiaľ čo väčšina pontifikov v moderných dejinách cirkvi ̶ najmä tí, ktorí pochádzali z mnohopočetných talianskych rodín ̶ vstúpila spravidla v ranom veku do kňazských seminárov, takže ich životná cesta úplne prirodzene smerovala k naplneniu duchovného povolania ̶ k sviatostnému kňazstvu a následne k dosahovaniu jednotlivých hodností v duchovnej hierarchii, v prípade Jána Pavla II. tomu tak nebolo; jeho duchovné dozrievanie pre kňazstvo bolo takpovediac „oneskorené“. Ako dvadsaťjeden ročný sa dokonca rozhodoval pre dráhu divadelného herca! Mladý Karol rozvíjal svoje nadšenie pre divadlo a poéziu ako člen a animátor rôznych divadelných krúžkov: v rodných Wadowiciach trávil všetok voľný čas nad literárnymi textami, ktoré sa učil naspamäť. So spolužiakmi z chlapčenského a dievčenského gymnázia ich aj scénicky stvárňovali v rámci predstavení divadelného krúžku. V tejto svojej záľube pokračoval aj ako študent polonistiky na Filozofickej fakulte Jagelonskej univerzity v Krakove, na ktorú bol prijatý ̶ vzhľadom na excelentné výsledky na strednej škole ̶ bez prijímacích pohovorov v roku 1938. Počas nemeckej okupácie dokonca založil v roku 1941 so svojimi priateľmi divadlo Tetr Rapsodyczny (Divadlo živého slova), ktoré účinkovalo do roku 1943 na prísne konšpiračnej báze ako súčasť národno-katolíckej organizácie Unia.
Je prirodzené, že ľudia, ktorí majú spoločné záujmy, zástupcov divadelnej sféry nevynímajúc, sa často stretajú a navzdory charakterovým osobitostiam nadväzujú medzi sebou užšie vzťahy. Nebolo to inak ani v divadelnom krúžku, do ktorého chodil aj Karol Wojtyła. Členkou hereckého súboru bola aj istá Halina Krolikiewicz, dcéra riaditeľa wadowického gymnázia, ktorá si získala osobitné sympatie mladého Wojtyłu, no vzájomné zblíženie vzniklo len vďaka hereckému partnerstvu. Ktovie, či v inej dobe a za iných okolností by sa nebola stala aj jeho snúbenicou. Božia prozreteľnosť a strata otca v roku 1941, ktorá bola pre Karola veľká rana, rozhodujúcim spôsobom ovplyvnili ich ďalší život: Karol sa rozhodol pre duchovné povolanie a Halina sa vydala za jeho najlepšieho priateľa Tadeusza Kwiatkowského.
Napriek tomu Wojtyła aj ako pápež preukazoval osobitnú náklonnosť k Haline, ktorá sa po boku svojho manžela stala jednou z najpoprednejších poľských herečiek svojej generácie: oslovoval ju Kalinka a pri každej oficiálnej návšteve Poľska sa s ňou osobne stretol. Keď sa v médiách začali množiť špekulácie o údajnom „romániku“ medzi nimi, Halina uviedla veci na správnu mieru. V knihe Veľký kamarát (2005), vydanej pri príležitosti dvadsiateho piateho výročia pontifikátu Jána Pavla II. napísala: „Karol hral rolu môjho snúbenca, ktorý sa stal mojim manželom v Slowackeho hre Balladyna. Chcem, aby sa tieto veci vyjasnili a prestali všetky narážky. Karol Wojtyła a ja sme boli partneri len ako herci. A to je všetko…“
Táto skúsenosť sa významne prejavila v pastoračnej práci budúceho pápeža. Jedného dňa povedal svojmu francúzskemu priateľovi novinárovi André Froissardovi, že „s láskou v ľudskom ponímaní nemal nikdy problémy.“ Bezpochyby bolo šťastím, že tomu tak naozaj bolo: Wojtyła sa s nadšením venoval téme lásky v širokospektrálnom zábere ako kaplán pôsobiaci medzi študentskou mládežou na Jagelonskej univerzite a na Katolíckej univerzite v Lubline. Tu sa naučil pri osobných stretnutiach a najmä v spovedniciach načúvať potrebám a problémom mladých ľudí v citovej, vzťahovej aj v sexuálnej sfére. V komunistickom Poľsku 50. a 60. rokov bolo treba naozaj veľa odvahy, aby niekto uverejnil dielo, v ktorom by sa tieto dôležité otázky riešili z pozícii katolíckej morálky. Biskup a zároveň profesor etiky to však dokázal: v roku 1960 uverejnil fundamentálne dielo s názvom Láska a zodpovednosť. Napriek tomu, že vzniklo ešte v predkoncilovom období, venuje sa v ňom otázkam manželskej lásky a sexuality, ktoré neskôr rozvinul v teológii tela. Cudnosť, podľa neho, nie je „nie“, ale „áno“ vyslovené v srdci druhej osobe; je však rozhodné „nie“ vyslovené vlastnej egoistickej túžbe.
Z dlhoročnej pastoračnej práce medzi mladými ľuďmi a z dôverného poznania ich mentality sa neskoršie zrodila myšlienka Jána Pavla II. organizovať v pravidelných ̶ dvojročných alebo trojročných ̶ intervaloch stretnutia mladých ľudí v rámci Svetových dní mládeže (SDM). Bezprostredným impulzom k tomuto veľkému projektu bol Jubilejný rok mladých v roku 1984 a iniciatíva OSN, ktorá vyhlásila rok 1985 za Rok mládeže. Koordináciou týchto náročných podujatí bolo poverené Dikastérium pre laikov, rodinu a život. Prvé stretnutie sa konalo v roku 1986 v Ríme, po ktorom si štafetu odovzdávali Buenos Aires (1987), Santiago de Compostela (1989), Čenstochová (1991), Denver (1993), Manila (1995), Paríž (1997), Rím (2000), Toronto (2002), Kolín nad Rýnom (2005), Sydney (2008), Madrid (2011), Rio de Janeiro (2013), Krakov (2016). Na týchto impozantných masových zhromaždeniach sa zrodila a formovala „generácia Jána Pavla II.“ Najpresvedčivejším dôkazom úspechu tohto veľkolepého projektu je fakt, že prežil svojho zakladateľa, keďže nástupcovia Jána Pavla II. Benedikt XVI. a pápež František pokračujú v tejto tradícii.
Ján Pavol II. vstúpil do povedomia ľudí ako 264. hlava katolíckej cirkvi, na základe čoho mu prislúchal titul Svätý otec. Ale že by mal byť raz zaradený do zoznamu svätých a ako svätý aj uctievaný? Existuje niekoľko dôvodov, pre ktoré bol už za svojho života považovaný za výnimočnú osobnosť. V prvom rade už pre samotnú dĺžku svojho pontifikátu: spomedzi 264 predchodcov len Pius IX. (1846 ̶ 1878) bol na apoštolskom stolci dlhšie ako on, ak, samozrejme, neberieme do úvahy prvú hlavu cirkvi ̶ Svätého Petra, ktorý podľa kresťanskej tradície stál na čele cirkvi viac ako tridsať rokov. Už samotná dĺžka jeho pontifikátu je malý zázrak: 13. mája 1981 mal túto obdivuhodnú životnú púť preťať výstrelmi z pištole turecký terorista Ali Ağca, ktorý konal zrejme na pokyn sovietskej tajnej služby KGB. Aj v tomto prípade zasiahla Božia prozreteľnosť; Ján Pavol bol presvedčený, že atentát prežil len vďaka tomu, že ho ochránila Fatimská Panna Mária.
Ďalším dôkazom výnimočnosti Jána Pavla II. je hlboká stopa, ktorú zanechal svojim otvoreným protikomunistickým stanoviskom, keď sa v rozhodujúcich chvíľach postavil na stranu ľudového hnutia Solidarnosc, ale hlavne ako hlboký mysliteľ a najvyšší pastier cirkvi, ktorý vždy zastával tradičné kresťanské hodnoty a súčasne vystupoval obranu ľudských práv. Stačí siahnuť po jeho encyklike Centesimus annus, uverejnenej k stému výročiu vydania nadčasovej sociálnej encykliky Leva XIII Rerum novarum, a zistíme, že pojmy ako ľudská dôstojnosť, právo na pravdu, solidarita sú v jeho ponímaní nadradené akejkoľvek snahe o jednostrannú ideologizáciu sveta, ktorá tieto hodnoty vytesňuje na okraj záujmu a v konečnom dôsledku redukuje človeka na vec, na koliesko v súkolí obrovského spoločenského mechanizmu. Obhajoba týchto hodnôt viedlo Jána Pavla II. k ostrej kritike všetkých diktátorských režimov, napríklad na Haiti, na Filipínach, v Paraguaji a inde. Jeho ústami cirkev hlásala, že každá ľudská bytosť, bez ohľadu na svoj pôvod a presvedčenie, si zasluhuje úctu, pretože nosí v sebe obraz Boha.
Ďalší aspekt výnimočnosti Jána Pavla II. predstavuje jeho vytrvalé úsilie o prehĺbenie dialógu so Židmi. Zlepšenie vzájomných vzťahov sa prejavilo najskôr na pragmatickej a politickej rovine: v roku 1993 boli nadviazané diplomatické vzťahy medzi Svätou stolicou a Izraelom, na napriek tomu zostalo medzi obidvoma stranami dosť otázok otvorených.
Tretí, hoci vonkoncom nie posledný alebo najmenej závažný dôkaz výnimočnosti Jána Pavla II. nachádzame v jeho rozsiahlom teologickom a filozofickom diele: ako pápež napísal 14 encyklík, 15 apoštolských exhortácií, 45 apoštolských listov; promulgoval Katechizmus katolíckej cirkvi, ktorý podáva náuku katolíckej cirkvi vo svetle cirkevnej tradície interpretovanej Druhým vatikánskym koncilom; zaslúžil sa o reformu Kódexu kánonického práva pre rímskokatolícku cirkev (1983) a Kódexu kánonov východných cirkví (1990). Pritom toto je výpočet len tých najväčších počinov a dokumentov na doktrinálnom poli. Pre úplnosť treba spomenúť ešte autorstvo piatich súkromných kníh: Prekročiť prah nádeje (1994), Dar a tajomstvo (1996), Rímsky triptych (2003), Vstaňte, poďme (2004), Pamäť a identita (2005). Hlavným zámerom Jána Pavla II. v doktrinálnej oblasti bolo vyjadrenie viery a náuky katolíckej cirkvi potvrdenej a objasnenej Svätým písmom, apoštolskou tradíciou a cirkevnou autoritou.
Svoj pontifikát zažal síce vykonávať ako zdravý, svižný, dynamický muž, ktorý si z rodného Poľska priniesol do Vatikánu okrem iného aj pestré športové záľuby. Po dvadsiatich piatich rokoch však začalo jeho zdravie rapídne upadať. Podpísali sa pod to početné traumy: ťažké vnútorné zranenie po atentáte (1981), rakovina hrubého čreva (1992), vykĺbené rameno (1993), zlomená stehenná kosť (1994), ale najmä Parkinsonova choroba diagnostikovaná v roku 2001. Práve toto ochorenie vyvolalo u neho vážne motorické ťažkosti, tras a neschopnosť artikulovať. Aj napriek názorom a radám niektorých, že by sa mal slobodne vzdať svojho úradu a odísť na odpočinok, Ján Pavol akceptoval svoj stav ako Božiu vôľu a rozhodol sa, že pápežom zostane až do svojej smrti, pretože, ako sa sám vyjadril, „od kríža sa neuteká, na kríži sa umiera“. Tento obraz slabého a trpiaceho človeka, sprostredkúvaný svetu médiami a vyvolávajúci rozporuplné reakcie nielen v širokej verejnosti, ale aj medzi jeho spolupracovníkmi, bol jeho posledným a zároveň najvýrečnejším posolstvom, ktoré malo svetu pripomenúť to, čo Ján Pavol II. tak naliehavo zdôrazňoval vo svojom učení, a síce že ľudský život je dôstojný a hodný úcty za každých okolností ̶ od počatia až po prirodzenú smrť, v zdraví aj v chorobe, v rozkvete životných síl aj v bezvládnosti a v predsmrtnej agónii. Toto bolo posledné posolstvo ľudstvu od tohto výnimočného človeka a pápeža! Ján Pavol II. zomrel 2. apríla 2005, 46 dní pred svojimi osemdesiatimi piatimi narodeninami. V deň jeho pohrebu 8. apríla zazneli výkriky a objavili sa nad hlavami účastníkov pohrebných obradov prvé transparenty s nápisom: Santo subito ! ̶ Už hneď svätý! store 010500000
