(* 2. august 1810, Carpineto Romano – † 20. júl 1903, Rím)
Presvedčený tradicionalista so zmyslom pre modernosť.
V novodobých dejinách pápežstva zaujíma osobitné miesto dátum 18. február 1878. V tento deň sa konalo prvé zasadnutie kardinálskeho kolégia od prevzatia moci nad Rímom talianskymi nacionalistami v septembri 1870. Z rímskeho biskupa urobili „väzňa“, pretože jeho svetská moc bola striktne ohraničená múrmi pápežského paláca; po pripojení k Talianskemu kráľovstvu pápežský štát prišiel o svoj majetok a pápež sa sám vyhlásil za „väzňa vo vatikánskom paláci“. Kardináli sa zhromaždili pod klenbou Sixtínskej kaplnky, ktorej dominuje monumentálna Michelangelova freska Posledného súdu, aby v konkláve zvolili nástupcu na Petrovom stolci po Piovi IX. Počas celého konkláve bývali kardináli volitelia v provizórne zariadených celách, ktoré boli prístupné z apoštolského paláca.
Ako v minulosti, tak aj teraz bolo v hre niekoľko mien „horúcich kandidátov“ na zvolenie za pápeža. Keďže ani v užšej voľbe žiadny z týchto „vytypovaných“ kandidátov (tzv. papabili) nezískal potrebnú väčšinu hlasov (dve tretiny deliteľné troma), voľba napokon padla na vysokého, asketicky až stroho pôsobiaceho muža, ktorý síce doposiaľ nepatril v najvyšších cirkevných kruhoch medzi známe tváre, ale zato ho predchádzala povesť dôstojného a rozvážneho muža, schopného organizátora, čo boli potrebné kvality, aby v tých ťažkých časoch mohol zastávať najvyšší úrad v cirkvi. Meno tohto šesťdesiatsedem ročného Taliana pochádzajúceho z dedinky Carpineto (nachádza sa v dnešnom kraji Lazio) bolo Vicenzo Gioacchino Pecci.
Pápež Lev XIII.
Vicenzo Pecci sa narodil 2. augusta 1810 do aristokratickej rodiny, vďaka čomu mohol získať vynikajúce vzdelanie. V rokoch 1824 ̶ 1832 študoval v novozriadenom jezuitskom seminári, kde si získal povesť excelentného latinistu. V rokoch 1832 ̶ 1837 pokračoval v štúdiu na diplomatickej akadémii pre šľachtických kňazov. Práve tu sa prehĺbil jeho záujem o aktuálne politické, spoločenské a kultúrne dianie, takže mladý Pecci mal rovnaké predpoklady stať sa dobrým kňazom, úspešným publicistom alebo obratným diplomatom. Kňazskú vysviacku prijal v roku 1837. Ako prelát Jeho Svätosti bol najskôr vymenovaný za guvernéra v kampánskom Benevente; neskôr bol vyslaný ako apoštolský nuncius do Belgicka, kde pôsobil tri roky (1843 ̶ 1846). Vďaka tejto diplomatickej funkcii prišiel ešte viac do kontaktu so spoločensko-politickými reáliami vtedajšieho sveta. Počas svojich ciest do Londýna, Kolína nad Rýnom a Paríža spoznal rôzne liberálne prúdy, ktoré sa vtedy šírili naprieč Európou. V roku 1846 sa ako tridsaťtri ročný stal arcibiskupom v Perugii, ktorá bola vtedy dejiskom ozbrojených akcií síl bojujúcich za zjednotenie Talianska. Predstavy arcibiskupa Pecciho ohľadne politického vývoja v Taliansku boli presne opačné: zastával názor, že krajina by mala byť organizovaná ako federácia malých republík vedených Svätou stolicou. Perugia sa napokon stala Pecciho sídlom na dlhých 30 rokov: postaral sa o to pápež Pius IX., ktorému sa nepozdávala prílišná inklinácia arcibiskupa Pacciho k zbližovaniu katolicizmu s niektorými trendmi modernej kultúry. Dokazuje to povestný pápežov výrok na jeho adresu: „Áno, Pecci je veľmi dobrý biskup. Takže, nech ním zostane aj naďalej.“
Gioacchino Pecci bol za kardinála vymenovaný v roku 1853, ale aj tento výrok pápeža Pia IX. dokazuje, že v konkláve roku 1876 nemohol byť považovaný vopred za najsúcejšieho kandidáta na post rímskeho biskupa. Napriek tomu konkláve bolo rekordne krátke: trvalo iba 36 hodín a voľba padla práve na Gioacchina Pecciho, ktorý prijal meno Lev XIII. Týmto symbolicky naznačil, že chce pokračovať v línii svojich veľkých predchodcov s týmto menom: Leva XII., pápeža jeho mladosti, ale najmä Leva Veľkého, ktorý už v piatom storočí osobným príkladom dokazoval, že primát hlavy katolíckej cirkvi spočíva predovšetkým na duchovnej hodnosti ako nástupcu svätého Petra, a nie na spoločenskej a politickej prestíži mesta, kde sa nachádza sídlo pápežskej moci Obidvoch jeho veľkých predchodcov spájalo úsilie o obhajobu nadradenosti duchovnej moci nad svetskou. Voľbou tohto mena chcel súčasne vyjadriť odstup od línie pápežov s menom Pius: Pia VI., Pia VII., Pia VIII., ale hlavne Pia IX., ktorý zatiahol cirkev do ťaživej a pritom zbytočnej konfrontácie s rôznymi modernistickými myšlienkovými prúdmi, no najmä, po roku 1870, do zúrivého odmietania akýchkoľvek kompromisov s novou talianskou vládou, ktorá ho niekoľko hodín po nástupe k moci vyhnala z paláca na Kvirináli (Colle Quirinale) a zbavila ho moci nad pápežskym štátom.
Čas však nezadržateľne plynul a udalosti roku 1870 sa postupne stávali históriou: zjednotené Taliansko sa politicky formovalo ako laický štát, pričom v tomto procese ho neohrozovala žiadna cudzia mocnosť a pápež už vonkoncom nie. Konštituovaný taliansky parlament mal možnosť preukázať pápežovi gesto veľkorysosti, no nestalo sa tak: väčšinové zastúpenie v ňom antiklerikálne sily, čo nebolo až také nepochopiteľné vzhľadom na to, že Pius IX striktne zakazoval katolíkom zúčastňovať sa na politickom živote štátu, na ktorom spočíva kliatba. Preto sa pápež nemohol oprieť o žiadnu parlamentnú skupinu, ktorá by zvnútra obhajovala záujmy cirkvi.
Nástupca po Piovi IX. bol síce oveľa otvorenejší a prístupnejší hľadaniu kompromisných riešení, ale ani to mu nepomohlo, aby vrátil Svätej stolici status quo ante, a preto sa skryte zaoberal myšlienkou, že opustí Rím. Uskutočniť tento krok však nebolo také jednoduché: nešlo predsa o obyčajného človeka, ale o hlavu katolíckej cirkvi! Kde by teda mohol nájsť bezpečné útočisko? Snáď v Rakúsku? Cisár František Jozef I. mu tento nápad pohotovo a diskrétne vyhovoril dôvodiac, že pre Viedeň by znamenal prenos pápežského úradu na jeho teritórium príliš veľkú záťaž, na ktorú mesto nie je pripravené. Ako druhé riešenie prichádzali do úvahy mestá Trento (bývalý Trident), v ktorom sa konal historicky najvýznamnejší cirkevný snem alebo „stovežatý“ rakúsky Rím ̶ Salzburg, ktorého nespornou prednosťou bolo, že sa nachádza uprostred kresťanskej Európy. Aj táto voľba sa však ukázala ako nevhodná vzhľadom na priestorové a administratívne náklady spojené s výkonom pápežského úradu; v malom alpskom meste by nebola nová kúria našla vhodné podmienky pre svoju činnosť, pre svoj nákladný aparát a konanie veľkolepých ceremónií. Keďže Lev XIII. nenachádzal východisko z tejto dilemy, rozhodol sa zostať v Ríme napriek tomu, že definitívne rozdelené mesto predstavovalo vlastne dve protichodné svety symbolicky označované prívlastkami „biely“ a „čierny“. Prvý stelesňovali prívrženci novej republiky považujúci kráľa za „nutné zlo“ a pápežskú moc za anachronizmu odsúdený na zánik; druhý svet predstavovali verní vyznávači kresťanskej viery, ctitelia náboženskej tradície a kultúry, ktorí aj naďalej považovali pápeža za viditeľnú hlavu cirkvi a suveréna niekdajšieho pápežského štátu, ku ktorému ich viazala silná nostalgia.
Lev XIII. si uvedomoval, že nemá veľmi na výber, a preto sa rozhodol pre pragmatickú taktiku: navonok síce vystupoval voči talianskemu štátu veľmi rozhodne, no zároveň si uvedomoval, že doba, keď pápež bol zároveň svetským monarchom, je nenávratne preč, a preto mu neostáva nič iné, len prestať myslieť na vzdialenú minulosť. Aj keď ako pápež a mysliteľ aj naďalej obhajoval doktrínu o nadprirodzenom pôvode najvyššej moci a za ideálnu formu vlády považoval absolutistickú monarchiu, uvedomil si, že treba katolícku cirkev modernizovať a pápežsky úrad otvárať súčasnému svetu. Hlavným aktérom tohto obratu vo vatikánskej politike sa stal Mariano Rampola markíz del Tindaro, ktorý sa po vymenovaní za kardinála v konzistóriu konanom 14. marca 1878 stal ako štyridsaťštyri ročný štátnym sekretárom Leva XIII. Tento obratný diplomat a kultivovaný politik sa stal pravou rukou pápeža Leva XIII. v jeho úsilí o vymanenie Apoštolského stolca z politickej izolácie. Po boku pápeža, ktorý sa od svojich predchodcov odlišoval nevšedným pracovným elánom a všestrannými aktivitami, ani štátny sekretár to nemal ľahké, takže na chvíle oddychu mohol zabudnúť.
Povahou a zmýšľaním otvorený Lev XIII. len ťažko niesol nútenú izoláciu: jeho život plynul v uzavretom priestore, ktorý predstavovali bazilika a pápežsky palác. Napriek tomu sa neuzatváral pred vonkajším svetom: vďaka jeho obdivuhodnej diplomatickej aktivite katolicizmus zaznamenal expanziu v Európe, ale aj na iných kontinentoch. Týmto prispel k posilneniu prestíže pápežstva, ktoré sa za pontifikátu Pia IX. dostalo do medzinárodnej izolácie. Azda najvýznamnejším výsledkom jeho úsilia na diplomatickom poli boli úspešné vyjednávania s ríšskym kancelárom Ottom von Bismarckom, ktorý napokon zrušil antiklerikálne zákony prijaté v rokoch 1871 ̶ 1887 v rámci „kultúrneho boja“ (Kulturkampf) prijal proti nemeckým katolíkom. Po tomto Bismarckovom kroku Lev XIII. 25. mája 1887 oficiálne vyhlásil, že medzi Svätou stolicou a prusko-nemeckým štátom bol uzavretý zmier. Napriek nesmiernej iniciatíve Leva XIII. na diplomatickom poli vzťahy Svätej stolice s viacerými krajinami zostali nevyriešené (napr. s Argentínou, Belgickom, Kolumbiou, Mexikom, Paraguajom) alebo prinajmenšom chladné (s Portugalskom, Španielskom, Švajčiarskom). Osobitným prípadom z tohto hľadiska boli Spojené štáty americké, ktoré po dosiahnutí obrovského ekonomického a technického vzostupu prejavovali len málo porozumenia pre hodnotový systém pápežstva opierajúci sa o stredoveké dogmy. Neuskutočnenou túžbou Leva XIII. bolo nadviazanie diplomatických vzťahov s cárskym Ruskom za vlády Alexandra II; práve v Rusku totiž videl najspoľahlivejšieho partnera pri presadzovaní svojej koncepcie nadradenosti duchovnej moci nad svetskou. Tieto čiastkové neúspechy však ustupujú do úzadia pred dynamikou, s akou za pontifikátu Leva XIII. vznikali po celom svete úrady cirkevnej správy: založených bolo 248 biskupstiev (48 nových diecéz pribudlo práve v USA), 48 vikariátov a apoštolských prefektúr, dva patriarcháty. Dobudovaná bola cirkevná hierarchia v Škótsku. Indii a v Japonsku.
Významným spôsobom zasiahol Lev XIII. do rozbúrenej politickej atmosféry vo Francúzsku, ktorá bola poznamenaná prudkou výmenou názorov medzi prívržencami republikánskeho režimu a konzervatívnymi katolíkmi. Prevažná väčšina katolíkov bola hlboko znechutená nestabilnou politickou situáciou v krajine, a preto sa v spore medzi monarchistami a prívržencami Tretej Republiky stavala na pozície rojalizmu. Lev XIII. pochopil, že neústupčivosť katolíkov by mohla v konečnom dôsledku vyústiť do slepej uličky končiacej politickou a spoločenskou izoláciou. Tejto pálčivej otázke venoval v roku 1892 encykliku Au milieu des sollicitudes (Uprostred starostí, s podtitulom Cirkev a Štát vo Francúzsku), ktorú navzdory tradícii napísal po francúzsky a až následne bola preložená do latinčiny. Je určená francúzskemu episkopátu, kňazom a katolíckym veriacim. Pápež síce nepustil zo zreteľa minulé krivdy, ktoré museli znášať francúzski katolíci, no zoči-voči narastajúcej hrozbe ľavicového extrémizmu ich nabádal, aby skoncovali s tvrdohlavým odmietaním republikánskeho parlamentarizmu a aby ho vnímali ako príležitosť aktívne sa zúčastňovať na politickom živote s cieľom získať väčší vplyv na politické dianie v krajine po boku všetkých umiernených a uvážlivých síl. Väčšina katolíckej verejnosti sa síce nestotožnila s pápežovou argumentáciou, ale napokon sa našlo dosť takých, ktorí si jeho myšlienky osvojili. Súčasným jazykom ich môžeme označiť ako zakladateľov európskej sociálnej demokracie.
Lev XIII. zanechal nezmazateľnú stopu v dejinách cirkvi aj svojim doktrinálnym a pastoračným dielom. Je o ňom známe, že s obľubou chytal pero do ruky už v rannej mladosti, no jeho neobyčajné nadanie a talent sa prejavili v plnej miere v textoch zásadného vieroučného významu, ktoré napísal až ako pápež. Svoje myšlienky formuloval jasne a precízne v dokonalej latinčine bez škrtania a prepisovania slov alebo celých slovných spojení. Počet jeho encyklík dosiahol úctyhodné číslo 87. Že bol pápežom konzervatívnej zbožnosti dokazuje aj to, že desať z nich venoval Najsvätejšej Panne Márii a svätému ružencu, dve spasiteľskej činnosti Krista a eucharistii. Nevyhýbal sa však ani aktuálnym politickým a sociálnym témam: v encyklike Diuturnum illud fakticky nabáda boží ľud k akceptovaniu demokratických režimov; v Humanum genus odhaľuje pravú tvár a nebezpečenstvo slobodomurárstva pre katolícke náboženstvo a celé ľudské pokolenie; v encyklike Immortale Dei rieši otázku kresťanského štátneho zriadenia a povinností občanov, kladie dôraz na prekonávanie vnútorných sporov a straníckych záujmov pre dosiahnutie spoločného cieľa, ktorým je zachovanie náboženstva a štátu. Najvýznamnejšiu a dodnes najviac citovanou encyklikou Leva XIII. je Rerum novarum (O nových veciach) s podtitulom O otázke robotníctva vydanej 15. mája 1891. Pápež v nej zaujíma stanovisko k základným sociálnym otázkam spôsobom, ktorý predznamenal sociálnu náuku cirkvi pre nasledujúce storočie. Na jednej strane v nej odsudzuje socializmus ako spoločenské usporiadanie podporujúce triedny boj a nenávisť voči majetným ľuďom, na druhej strane odmieta ako nemravný spoločenský poriadok kapitalizmus, ktorú umožňuje neľudské zaobchádzanie s robotníkmi a ich vykorisťovanie. Encyklika schvaľuje zakladanie odborových zväzov, zakladanie kresťanských politických strán a svojpomocných organizácií (družstiev).
Pontifikát Leva XIII. predstavuje skutočne medzník v dejinách pápežstva. Na rozdiel od svojich konzervatívne a absolutisticky zmýšľajúcich predchodcov odmietajúcich reagovať na dynamiku sociálnych zmien a na pokroky vo vedeckom poznaní, Lev XIII. bol priaznivo naklonený rozvoju astronómie a prírodných vied; vrelo nabádal historikov, aby sa nebáli otvorene a objektívne hľadať pravdu, v čom im malo výdatne napomôcť aj postupné sprístupňovanie vatikánskeho archívu. Veril v silu rozumu, vedeckého poznania, no zároveň mal pozitívny vzťah k reálnemu svetu a k ľuďom, ktorí v ňom žijú a pracujú. Napriek tomu, že na pápežsky stolec nastúpil s podlomeným zdravím, napokon sa dožil 93 rokov. Zomrel 20. júla 1903 v dvadsiatom piatom roku svojho pontifikátu. Pred ním dlhšie vykonával pápežsky úrad iba Pius IX. Za toto obdobie sa jeho pričinením hlboko zmenil obraz cirkvi: na historických územiach sa jej postavenie upevnilo a v nových krajinách zaznamenala dovtedy nevídaný rozmach a vplyv. Vetchá, ustrnutá a rôznymi chybami oslabená loď, ktorú chudák Pius IX. s vypätím všetkých síl pred troma desaťročiami zachraňoval pred stroskotaním, vplávala pod vedením Leva XIII. na úsvite nového storočia do bezpečných vôd, aby pokračovala ďalej na svojej historickej púti a aby sa vďaka nej dostalo obnovené, zdravé kresťanstvo do celého sveta. Musíme si dokonca položiť otázku, či by bez tohto charizmatického muža cirkev obstála uprostred hrozných búrok, ktoré ju zachvátia o niekoľko desaťročí.
