Jeho pôvodne meno bolo Šimon, ale podľa evanjelistov Ježiš mu dal prezývku Kéfa, po aramejsky Kefas, po grécky Πέτρα (v mužskom rode Πέτρος), čo znamená skala. Bol synom Jonáša a pochádzal z mestečka Betsaida, kde sa živil ako rybár.
Keď sa ako mladý muž oženil, presťahoval sa aj s bratom Andrejom o niekoľko kilometrov ďalej do rybárskej dediny Kafarnaum na brehu Tiberiadského jazera. Tu sa jedného dňa stretol s potulným kazateľom menom Ježiš z Nazaretu, ktorý hľadal učeníkov ochotných nasledovať ho. Tento zaujímavý tridsaťročný chlapík ohlasujúci po celej Palestíne úplne iné náboženstvo než to, ktoré dovtedy Židia vyznávali, lákal nových nasledovníkov vábivým prísľubom: „Urobím z vás rybárov ľudí“. Bratia Šimon a Andrej, ďalej Jakub a Ján a niektorí iní sa rozhodli všetko zanechať a ísť za týmto mužom, ktorý o sebe vyhlasoval, že je Božím synom.
Nielen evanjelista Ján, ktorý v prvej kapitole svojho evanjelia opisuje prvé stretnutie Šimona-Petra s Ježišom, ale aj iné novozákonné texty ho predstavujú ako vedúcu osobu medzi dvanástimi apoštolmi. Už svojimi výnimočnými osobnostnými črtami ̶ fyzickou zdatnosťou a horlivosťou bol priam predurčený na túto vodcovskú funkciu.
Takýto sa javí napríklad v scéne, keď učeníci uprostred Genezaretského jazera „zbadali Ježiša, ako kráča po mori a veľmi sa naľakali“ (Jn 6, 16-21). Peter sa ocitá uprostred diania v osudovom momente veľkonočného týždňa; bol to práve on, kto vo chvíli, keď Ježiša zatýkali v Getsemanskej záhrade „vytasil meč, zasiahol ním veľkňazovho sluhu a odťal mu pravé ucho“ (Mt 26, 47–55; Lk 22,47–51; Jn 18,10, 11). No o niekoľko hodín nato, keď rímski vojaci obkľúčili aj jeho, aby ho zatkli, trikrát zopakuje, že tohto dovtedy velebeného Ježiša nepozná. V tej chvíli sa rozpamätal na to, ako mu Učiteľ predpovedal, že „kohút ešte nezaspieva a tri razy ho zaprie“ (porov. Jn 13, 38). Vo veľkonočnú nedeľu to bol zase on, ktorý spolu s apoštolom Jánom pribehli k hrobu, aby sa presvedčili, že je pravda to, čo im vyrozprávali ženy (porov. Jn 20, 1-9). Evanjelista Lukáš píše: „Peter vstal a bežal k hrobu. Keď sa nahol dnu, videl tam len plachty. I vrátil sa domov a čudoval sa, čo sa stalo” (Lk 24, 12). Apoštolom sa Ježiš zjavil potom: najprv Petrovi a potom Dvanástim (porov. 1 Kor 15, 5). Teda Peter, povolaný posilňovať vieru svojich bratov, vidí Zmŕtvychvstalého skôr ako oni a na základe jeho svedectva spoločenstvo zvolá: „Pán naozaj vstal z mŕtvych a zjavil sa Šimonovi“ (Lk 24, 34; porov. KKC: 448, 641).
Týmto spôsobom Ježiš dal najavo, že Petrovi odpustil jeho predchádzajúce zlyhanie. No ešte väčšmi ho Ježiš vyznamenal, keď mu v prítomnosti ostatných apoštolov slávnostne povedal: “Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi“ (Mt 16, 18-19). Tieto Ježišove slová predstavujú prvotný základ, na ktorom spočíva dodnes katolícka cirkev. Zároveň nimi ustanovil Petra za jej viditeľnú hlavu a prvého pápeža. O zásadnom význame tohto výroku pre dejiny kresťanstva svedčí aj to, že v skrátenom alebo úplnom znení býva vytesaný na nespočetných podstavcoch, na ktorých sa týčia sochy tohto apoštola. Jeho latinská mutácia v kruhopise zdobí aj dolný okraj kupoly Baziliky svätého Petra: TU ES PETRUS ET SUPER HANC PETRAM AEDIFICABO ECCLESIAM MEAM ET TIBI DABO CLAVES REGNI CAELORUM (porov. Mt 16, 18-19).
Treba to chápať ako jednoznačné potvrdenie pápežského primátu: fakt, že rímsky biskup predstavuje najvyššiu autoritu nad veriacimi v rámci katolíckej cirkvi sa odvodzuje od toho, že je priamym nástupcom svätého Petra. Dodnes rozdeľuje katolíkov, protestantov a ortodoxných veriacich otázka, či toto prvenstvotreba vykladať ako reálnu autoritu pápeža nad všetkými kresťanmi alebo iba ako vonkajší znak dôstojnosti jeho úradu.
Evanjelistovi Jánovi vďačíme za to, že zachytil tento pre kresťanov taký dôležitý Ježišov výrok, ktorý znamenal zásadný obrat v živote svätého Petra. Sväté Písmo nám o jeho ďalšom účinkovaní poskytuje iba kusé informácie. Vieme, že v predvečer Turíc vystupuje v mene všetkých v prvej kázni ̶ katechéze (porov. Sk 2, 14-39), ktorou otvoril cestu, aby sa evanjelium dostalo asi k iným národom. Na inom mieste sa dozvedáme, že rozkázal pokrstiť stotníka Kornélia bez toho, aby bol najskôr obrezaný podľa Mojžišovho predpisu (porov. Sk 10, 1-48). Keďže dovtedy mohli byť pokrstení iba obrezaní Židia, týmto rozhodnutím sa dvere do Cirkvi otvorili aj pohanom. Výnimočné Petrovo postavenie medzi apoštolmi potvrdzujú aj slová apoštola Pavla v Liste Galaťanom, ktorými opisuje, ako po svojom obrátení počas cesty do Damasku nadviazal spojenie s vedením Cirkvi: “Potom… som sa vybral do Jeruzalema oboznámiť sa s Kefasom, a zdržal som sa u neho dva týždne. Iného z apoštolov som ani nevidel okrem Jakuba, Pánovho brata.” (Gal l,18n.) Tu získal základné informácie o kresťanstve a stal sa tak jeho najhorlivejším ohlasovateľom.
Zo Skutkov apoštolov vieme, že Peter bol určitý čas ústrednou postavou prvotnej jeruzalemskej Cirkvi, ktorej rozhodnutia riadil veľmi jednoducho, ale autoritatívne. Pred svojim odchodom z Jeruzalema poveril jej vedením svojho príbuzného apoštola Jakuba Mladšieho. Na prvom koncilovom zhromaždení, ktoré sa konalo okolo roku 50 v Jeruzaleme, dáva rozhodujúce smernice ohľadne prijímania pohanov do Cirkvi: jeho zásluhou sa vtedy prijalo dejinné rozhodnutie, že židovský Zákon (povinná obriezka) nie je záväzná pre kresťanov pochádzajúcich z nežidovského prostredia, čiže pre pohanokresťanov (porov. Sk 15; Gal 2, 1-14). Výsledkom bolo teda zrovnoprávnenie týchto kresťanov a židokresťanov. Skutky apoštolov neuvádzajú presne, kam Peter odišiel z Jeruzalema, ale z niektorých nepriamych novozákonných odkazov na starokresťanských autorov (z listov sv. Pavla) sa dozvedáme, že pôsobil v Ponte, Galatii, Kapadócii, Bitýnii, Antiochii a v Korinte. Presný čas jeho príchodu do Ríma nie je síce známy, ale stalo sa to zrejme okolo roku 60 alebo 62. Svedectvá historikov sú v tomto ohľade dôveryhodné; opierajú sa o skutočnosť, že v Ríme existovala už v tomto čase početná kresťanská cirkev, ktorej jadro tvorili židovskí prisťahovalci z Východu. Vďaka tomto faktu sa Peter mohol stať hlavou nových stúpencov Kristovej náuky a mohol začať formovať život a štruktúru nového náboženského spoločenstva, aj keď v tomto období sa ešte výslovne neoznačoval ako rímsky biskup a už vonkoncom nie ako pápež. Kult spojený s postavou svätého Petra, ako ho poznáme dnes, dotvárali celé stáročia jeho nástupcovia.
Peter zomrel v Ríme, ale presný rok smrti nie je známy. Podľa spoľahlivých historických prameňov zomrel mučeníckou smrťou roku 64 po hroznom požiari mesta, zo založenia ktorého krutovládny Nero obvinil kresťanov; nešťastnú udalosť využil na to, aby ešte viac vystupňoval ich kruté prenasledovanie. Najprominentnejšou obeťou spomedzi nich bol apoštol Peter. Bol verejne umučený na východnom úpätí vatikánskeho pahorku, na mieste, kde sa nachádzal Circus Gai et Neronis. Na tomto pôvodne močaristom území ležiacom za Aureliánskými hradbami na pravom brehu rieky Tiber vzniklo za cisárov Caligulu, Claudia a Neróna verejné kolbište, uprostred ktorého sa nachádzal egyptský obelisk z 13. storočia pred naším letopočtom. Tento tu stál až do roku 1586, keď ho pápež Sixtus V. dal vztýčiť na námestí svätého Petra, kde ho môžeme obdivovať dodnes.
Ako hovorí tradícia, Peter bol na vlastnú žiadosť ukrižovaný dolu hlavou, pretože sa nepovažoval za hodného zomrieť rovnako ako jeho Majster. Rímske zákony dovoľovali, aby bol pochovaný na pohrebisku blízko miesta jeho popravy; učeníci uložili jeho pozostatky do hrobu nachádzajúcom sa tesne vedľa cesty tiahnucej sa medzi východným úpätím vatikánskeho pahorku a Nerónovým cirkusom. Až vďaka archeologickým výskumom, ktoré začali v centrálnej časti Baziliky svätého Petra už na jar roku 1939 a v päťdesiatych rokoch sa znova rozbehli z rozhodnutia pápaža Pia XII., sprístupnili pre najširšiu verejnosť najdôležitejší úsek podzemného pohrebiska. V zložitom bludisku hrobiek z rôznych období a s rôznym architektonickým stvárnením boli objavené vo výklenku tzv. “G-steny” ostatky svätého Petra.
