Čo znamená byť svätým
V Katolíckej cirkvi je každý, kto´príde do neba považovaný za svätého. Tí, ktorí sú v nebi, ale Katolícka cirkev ich oficiálne nevyhlásila za svätých, sú svätý rovnako, ako tí, ktorí boli vyhlasení za svätých pápežom. Táto skupina svätých je oveľa početnejšia, ako nám známy zoznam katolíckej cirkvi. Kto a v akom počte títo svätí sú v nebi, je známe iba Bohu.
Oficiálne vyhlásení svätí sú na druhej strane tí muži a ženy, ktorí žili svoj život hodní uctievania, uznania anapodobňovania.
Katolícka cirkev nikdy nehlásila, že osoba musí dokonalá a bez spáchania hriechu, aby sa dostala do neba. Cirkev učí, že každý človek, ktorý sa narodil z Adama a Evy, okrem Panny Márie, ktorá osobintou milosťou Boha bola dedičného hriechu uchránená, trpí následkami prvotného hriechu, ktorý poznáme ako dedičný hriech. Každý človek je teda hriešnikom a potrebuje odpustenie. Svätí sú ľudia, ktorí s Božou pomocou dokázali poraziť svoje nedokonalosti. Takto sa stávajú pre nás ľudí vzormi, že ak oni, hriešni ľudia, dokázali s Božou pomocou zvíťaziť nad hriechom, môžeme to dokázať aj my.
Vyhlásenie za svätého nie je len uznaním zo strany cirkvi. Svätí slúžia Božiemu ľudu ako inšpirácia v potláčaní svojej fyzickej prirodzenosti duchovnému poslaniu.
Ako sa stať svätým
Veriace za svätého s konečnou platnosťou môže od 12 storočia vyhlásiť iba pápež. Táto centralizácia svätorečenia sa uskutočnila za pápeža Alexandra III. Centralizácia znamenala aj ustanovenie jasných a pre všetkých záväzný proces postupov a požiadaviek. Dovtedy túto právomoc mali lokálni biskupi. V časoch rannej cirkvi svätorečenie bolo uskutočnené aklamáciou veriacich.
Proces svätorečenia od čias Alexandra III bol nasledujúcich 800 rokov vnímaný ako súdny proces, s obhajcami a žalobcami, ktorý sa uskutočňoval v Ríme. Aby sa eliminovali subjektívne pocity žijúcej generácie, bola ustanovená 50 ročná lehota medzi smrťou človeka a najskorším termínom na začatie procesu svätorečenia.
Ján Pavol II a urýchlenie procesu svätorečenia
V roku 1983 pápež sv. Ján Pavol II predstavil výraznejšie zmeny v procese svätorečenia. Čakacia lehota 50 rokov sa zúžila na 5 a to z dôvodu, aby bolo jednoduchšie konfrontovať osoby, ktoré s kandidátom sa poznali v osobnom živote. Zmena v procese súdneho procesu priniesla väčší dôraz na písomnosti a fakty z osobného života, pričom zadovažovanie týchto podkladov sa prenieslo na biskupstvá.
Ak biskup akceptuje návrh na preskúmanie možného svätorečenia, pridelí kandidátovi označenie „služobník Boží“. Ak sa biskup stotožní s dôvodmi a predbežnými podkladmi, s nádejou, že kandidát sa vyznačuje heroickými cnosťami s nádejou na úspešné uskutćnenie procesu svätorečenia, dostane označenie „ctihodný“. Na postúpenie svätorečenia do fázy blahorečenia, je potrebné, aby bol zaznamenaný a potvrdený „zázrak“, ktorý sa uskutočnil na jeho „príhovor“. V prípade, že po bona fide sa cirkev ustanoví zázrak, rozhoduje sa o blahorečení. V prípade, že sa ustanoví po blahorečení aj druhý zázrak, blahoslavený, môže byť vyhlásený za svätého, aj keď to nebýva pravidlom.
Kým pápež sv. Ján Pavol II si rezervoval právo rozhodovať o vyhlásení za blahoslaveného, pápež Benedikt XVI sa vrátil k starodávnej tradícii, že blahoslavených môžu vyhlasovať aj miestni biskupi.
V prípade, že je kanonizácia úspešná, svätorečenému je v cirkevnom kalendári pridelený sviatočný deň. Väčšinou sa za tento deň považuje deň jeho smrti, pretože z pohľadu cirkvi je to deň, kedy sa „narodil“ pre nebo.
S pribúdaním počtu svätých, cirkev niekedy vyradí z kalendára už vyhlásených svätých. Neznamená to, že by ich bola suspendovala, ale pri viacerých nie je presne ustanovený deň ich smrti. Svätorečenie je teda nemenné, platné, len v cirkevnom kalendári sa nevyznačuje.
Potvrdzujúci zázrak
Na ukončenie blahorečenia a svätorečenia je potrebné doložiť zázrak. Ide o náhle a úplne vyliečenie, nevysvetliteľné modernej medicíne.
Ďalšími doplňujúcimi javmi môžu byť:
- Neporušenosť tela po smrti (telo nepodlieha rozkladu. Tento zázrak sa prideľuje iba nebalzamovaným telám).
- Vôňa svetosti (napriek pokročilej dobe nedochádza z tela posmrtného k zápachu, ale je cítiť vôňu ruží)-
- Stigmata (jedna až päť rán, ktoré za života na tele mal kandidát, pripomínajúce rany Ježiša pri ukrižovaní).
- Bilokácia (Schopnosť počas života byť na dvoch miestach v rovnaký čas).