Zaužívanou formou modlitby od rannej doby kresťanstva bolo státie. Napriek tomu sa do liturgického slávenia Svätej omše v Katolíckej cirkvi už v rannom období presadilo kľačanie.
Pre grécku a rímsku kultúru bolo kresťanstvo už z dôvodu uctievania smrti Ježiša ponižujúce. Ukrižovanie bolo symbolom najpotupnejšej smrti, symbolom úplnej porážky. Grécky a rímsky elitarizmus preto kresťanstvom opovrhoval.
Druhým prejavom, ktorý vzbudzoval u Grékov a Rimanov pohoršenie, bola čoraz používanejšia prax kľačania počas modlitby a bohoslužieb. Otázka je, prečo rímski katolíci začali preferovať formu slávenia omše, ktorá v danej kultúre nebola zaužívaná.
Kardinál Ratzinger vysvetlil, že kľačanie ako forma úcty nevzišlo zo žiadnej inej kultúry, len z Biblie a má súvis s uznaním existencie Boha. Podľa Ratzingera sú dôkazy, že pre grécku aj rímsku kultúru bolo kľačanie ponižujúcou formou. Aristoteles dokonca hovorí o kľačaní ako „odpornom správaní.“ Kľačanie pre vtedajšie dominantné kultúry bolo symbolom poddania sa a slabosti. Katolícka Cirkev začala preferovať kľačanie potom, čo bolo zverejnené evanjelium podľa Lukáša. Je to práve evanjelista Lukáš, ktorý podľa Benedikta XVI. zdôraznil, že Ježiš svoje utrpenie začal modlitbou na kolenách.
Katolícka cirkev dala kľačaniu iný význam ako vtedajšia kultúra. Zo symbolu podriadenosti sa z nej stala forma uctievania a velebenia Boha. Podľa Rímskeho misálu sa požaduje od veriacich pokľaknúť predovšetkým pri slávení Eucharistie. Je to prejav pokory a uctievania pred Božím majestátom a odporúča sa, aby veriaci zostali kľačať až do momentu, kedy kňaz uschová Krista v Eucharistii do svätostánku.
