Na deň 25. marca pripadá slávnosť Zvestovania Pána. Tento dátum je presne deväť mesiacov pred Vianocami, teda pred Narodením Pána. Pripomíname si udalosť, že k Panne Márii prišiel anjel, ktorý jej oznámil, že sa stane matkou dávno očakávaného Vykupiteľa, Mesiáša.
Okamih počatia Pána Ježiša v lone Panny Márie sa spája práve s okamihom zvestovania. Keďže Mária s Božím plánom súhlasila, zostúpil na ňu Duch Svätý a ona počala. Mesiáš teda mohol prísť na svet, aby celé ľudstvo vykúpil svojou smrťou a zmŕtvychvstaním. Už tesne po prvom hriechu Boh prisľúbil, že nenechá ľudstvo samotné (Gn 3). Aj v priebehu dejín Starého zákona svoj sľub viackrát potvrdil, napr. prorok Izaiáš asi 500 rokov pred narodením Krista napísal: „Preto vám sám Pán dá znamenie: Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel!“ (Iz 7, 14) Dnešný sviatok je teda aj pripomienkou toho, že Boh dodržal svoj sľub tým, že poslal svojho Syna na svet, aby ho vykúpil.
Sviatok sa začal sláviť koncom 4. storočia na Východe. V 7. storočí prešlo jeho slávenie aj na Západ. Do Druhého vatikánskeho koncilu sa slávil ako mariánsky sviatok, po koncile je zaradený medzi sviatky Pána.
Tajomstvo Zvestovania Pána, ktoré by sme mohli nazvať aj Tajomstvom počatia Ježiša, je svojím obsahom veľmi vzácne práve pre našu dobu, lebo ukazuje ako dôležité je už počatie dieťaťa a jeho okolnosti. Vôbec nie je jedno, akým spôsobom sa počína dieťa, či sa tak deje chcene a uvážene, alebo len trpne a pasívne, alebo dokonca v ovzduší agresivity voči vznikajúcej bytosti. Počatie ovplyvňuje ďalší rozvoj duševného i duchovného života. Výskumy hlbinnej psychológie ukazujú, že už prvé zážitky počatého človeka majú vplyv na jeho povahu a charakter. Od postojov rodičov ku vznikajúcemu životu záleží, či sa nový človek bude tešiť zo svojho vlastného bytia, alebo či bude žiť v stálom strachu zo seba a o seba, či sa v konečnom dôsledku dokáže prijať ten, ktorého len ťažko prijali jeho rodičia. Len v takej rodine, kde je dieťa túžobne očakávané a chcené, môže vyrásť vyrovnaný človek.
Telesne sa náš život začína fyzickým spojením rodičov, oplodnením. Duchovne náš život korení vo vzájomnom vzťahu rodičov a následne vo všetkých našich skúsenostiach. Už pri svojom počatí človek robí prvú a základnú skúsenosť prijatia alebo odmietnutia, môže utŕžiť prvé a veľké zranenie. To zranenie spočíva v tom, že je síce ovocím fyzického spojenia rodičov, ale nemusí byť ovocím ich lásky, prípadne ich vzájomný vzťah s novým človekom nepočíta, alebo ho dokonca vedome vylučuje. Človeku sa nedostáva najzákladnejšie prijatie. Táto bolestná skúsenosť sa zapíše do podvedomia a v nej nachádzajú živnú pôdu rôzne komplexy a neurózy. Preto vôbec nie je jedno, či človek prichádza na svet v manželstve, alebo mimo neho, či prichádza na svet ako ovocie zrelej lásky alebo nezodpovednej vášne.
Otec a matka sa často sťažujú na svoje deti a žalujú na nich. Niekedy oprávnene a niekedy akoby úplne zabudli, že deti sú ovocím ich vzájomných vzťahov, ktoré sú často veľmi ďaleko od skutočnej lásky, sú ovocím ich života. Človek je ovocím vzťahov. Predovšetkým toho najzákladnejšieho, ktorý rodičia prežívali v okamihu jeho počatia, no aj všetkých ďalších, ktoré pozoroval medzi rodičmi, a ktoré zažíval i k sebe samému. Niekedy sa rodičia tak vyjadrujú o deťoch, že to núti zamýšľať sa nad tým, či vôbec mali niekedy svoje deti skutočne rád.
Ctiť svojich rodičov znamená uznať s vďačnosťou korene svojej vlastnej bytosti. Je potrebné uctiť si nielen dobrých rodičov, ale aj tých, ktorí v rodičovstve zlyhali. Lebo v úcte voči rodičom je obsiahnutá aj úcta voči sebe samému i voči Bohu, ktorý toto všetko zabudoval do svojho podivuhodného plánu Spásy. Človek si musí vždy uvedomovať, že i keby ho jeho rodičia niekedy nechceli, je tu Boh, ktorý ho ustavične chce. I keby nebol v pláne svojich rodičov, v pláne Boha Stvoriteľa je určite zahrnutý. Počatie človeka môže byť prvým dobrým skutkom zo strany našich rodičov voči nám.
Od postojov rodičov ku vznikajúcemu životu záleží, či sa nový človek bude tešiť zo svojho vlastného bytia, alebo či bude žiť v stálom strachu zo seba a o seba, či sa v konečnom dôsledku dokáže prijať ten, ktorého len ťažko prijali jeho rodičia. Len v takej rodine, kde je dieťa túžobne očakávané a chcené, môže vyrásť vyrovnaný človek.
V rodičovstve našich rodičov sa prvý raz stretáme s poslaním človeka byť Božím obrazom, teda zjavovať neviditeľného Boha. Zjavovať Boha neznamená len čítať deťom Písmo sväté a preberať s nimi katechizmus, ale predovšetkým žiť Zjavené Božie Slovo, žiť Božiu Dobrotu. Zjavovať Boha znamená nežiť podľa svojej ľudskej chytrosti a sebectva, ale žiť tajomstvo Slova. Všade kde človek uskutočňuje Božie Slovo zjavuje Boha, stáva sa skutočným obrazom Boha. V opačnom prípade zjavuje hriech, zlého ducha. Tu je koreň nevery mnohých. Dnes nie sú medzi nami, lebo im rodičia svojím životom nezjavovali Boha a jeho dobrotu, zodpovednosť a spravodlivosť, jeho stálosť v láske. Dobrý otec i matka ponúkne Bohu za svoje deti i svoj život: Nežalujú na nich, ale prihovárajú sa za nich. Boh je darcom a tvorcom nového života, preto každé dieťa treba prijímať s nadšením, ako znak Božieho požehnania.
