Je známym filozofom, teológom predchodca mnohých moderných filozofických a teologických smerov a rôznych moderných vied. Je nazývaný najväčším géniom kresťanského myslenia.
Aurelius Augustinus sa narodil v roku 354 v Tagaste, starobylom meste rímskej koloniálnej provincie Numídia, neďaleko severoafrického pobrežia (terajšie Alžírsko). Jeho otec bol dosť neúspešným obchodníkom s ctižiadostivosťou príznačnou pre vyššiu strednú vrstvu. Jeho matka Monika bola ženou veľkej viery a odhodlania, úplne oddanou kresťankou, ktorá svojím nezávislým myslením a konaním predbehla svoju dobu. Pre svoje hrdinské vlastnosti, ktoré zobrazil jej syn vo Vyznaniach, sa Monika v Katolíckej cirkvi uctieva ako svätica a jej spomienka je 27. augusta, deň pred spomienkou svätého Augustína. Augustín patril medzi tých, ktorí čakali na vhodný čas, aby sa formálne prihlásili na krst. Ten sa podľa obyčaje udeľoval deťom len v nebezpečenstve smrti. Keď už bol vo veku, v ktorom mohol požiadať o krst, stal sa nespútaným a oslnivým členom inteligencie upadajúcej Rímskej ríše. Zanechal vieru, ktorú sa mu matka pokúšala odovzdávať, zvolil si život nemorálneho svetáctva a ako mladý študent rétoriky sa stal stúpencom manichejcov, dosť exotickej sekty, ktorá všetky hmotné veci považovala za prekážky duše na jej ceste k dualistickému princípu božstva dobra a zla. Čoskoro sa Augustín po dvadsiatom roku života usadil s konkubínou, ktorej bol verný a so synom Adeodatom. Bol znechutený manicheizmom, pretože neponúkal žiadne možnosti duchovného rastu. Ako úspešný učiteľ rétoriky( dnes by sme ho nazvali profesorom) vyučoval v severnej Afrike, v Ríme a napokon v Miláne. Stal sa stúpencom neoplatónskeho filozoficko – náboženského hnutia, ktoré napriek tomu, že sa stavalo proti kresťanstvu, viedlo Augustína a veľa jeho priateľov bližšie k prijatiu Krista a Cirkvi.
Z jeho vlastných diel, najmä tých, ktoré napísal v samote Kassiciaka pred svojím krstom, poznáme púť jeho obrátenia. No spoznávame ju predovšetkým z jeho slávnych Vyznaní, ktoré sú zároveň autobiografiou, filozofiou, teológiou, mystikou a poéziou. V nich ľudia, smädní po pravde a vedomí si vlastných obmedzení, našli a nachádzajú samých seba. Už vo svojej dobe ich autor považoval za najznámejšie zo svojich diel. „Ktoré z mojich diel“, píše na konci svojho života, „mohlo byť najznámejšou a najobľúbenejšou knihou, ak nie moje Vyznania?“ História nikdy nepoprela, ale naopak, zoširoka potvrdila tento úsudok. Aj dnes sú Vyznania sv. Augustína veľmi čítané a svojou bohatou introspekciou a náboženským zanietením pôsobia v hĺbke, otriasajú a pohýnajú. A nielen veriacich. Aj taký, čo nemá vieru, ale hľadá aspoň nejakú istotu, ktorá by mu dovolila pochopiť seba samého, svoje hlboké túžby, svoje súženia nachádza výhody z čítania tohto diela. Obrátenie sv. Augustína, vedené potrebou nájdenia pravdy, má čo povedať ľuďom dneška, tak často strateným pred veľkým problémom života.
Vie sa, že toto obrátenie malo celkom jedinečný priebeh, pretože sa nejednalo o dosiahnutie katolíckej viery, ale o jej znovuzískanie. On ju stratil v presvedčení, že jej stratou neopustil Krista, ale len Cirkev.
Jediným Augustínovým prianím po krste bolo nájsť vhodné miesto, kde by mohol žiť spolu so svojimi priateľmi a podľa „svätého predsavzatia“ slúžiť Pánovi. Našiel ho v Afrike, v Tagaste, svojej rodnej krajine, kam prišiel po smrti svojej matky v Ostii Tiberskej a niekoľkomesačnom pobyte v Ríme, kde venoval mnoho času pozorovaniu mníškeho života. Keď dorazil do Tagasty „zriekol sa svojich dobier a spolu s tými, ktorí sa k nemu pripojili, žil pre Boha v pôstoch, modlitbách, dobrých skutkoch a rozjímal deň a noc Pánov zákon.“ Zanietený milovník pravdy chcel venovať svoj život askéze, kontemplácii, intelektuálnemu apoštolátu. Prvý životopisec dodáva: „A s pravdami, ktoré Boh zjavoval jeho inteligencii, sa delil s prítomnými aj neprítomnými, keď ich učil rečami a knihami.“ V Tagaste napísal mnoho kníh, ako to urobil v Ríme, v Miláne a v Kassiciaku.
Po troch rokoch zostúpil do mestečka Hippo, aby hľadal miesto, kde by založil kláštor a mal v tejto príležitosti stretnúť aj priateľa, ktorého dúfal získať pre rehoľný život. K svojmu nemilému prekvapeniu ho tam však vyvolili a vysvätili za kňaza. Ale Augustín sa nezriekol svojho ideálu: žiadal a dosiahol založenie kláštora, monasterium laicorum v ktorom žil, a z ktorého vyšli mnohí kňazi a biskupi pre celú Afriku. Po piatich rokoch sa stal biskupom a premenil biskupstvo na kláštor: monasterium clericorum. Ideál, ktorý ho zaujal vo chvíli obrátenia, už nikdy nezanechal ani ako kňaz a biskup. Napísal aj regulu Ad servos Dei, ktorá zohrala a naďalej zohráva veľkú úlohu v dejinách rehoľného života na Západe.
