Človek je Božím stvorením. Boh stvoril človeka a nie človek Boha. Projekt spásy je človeku ponúknutý Bohom a nie človek ho nadiktoval Bohu. Tento rozdiel medzi tým, kto je spasiteľ a tým, kto má byť spasený je veľmi dôležitý moment poznania u každého jednotlivého človeka. Boh a človek nie sú si rovnocenné bytosti, čo ale nebráni jednotlivému človeku si to myslieť a na základe slobodnej vôle podľa toho aj konať. Presne túto slobodu využil aj Lucifer, keď odmietol sa podriadiť Božiemu plánu. Človek má rovnakú možnosť uznať Boha a podrobiť sa Božej vôli, alebo sa zahrať na Boha a meniť to, čo Boh ustanovil.
Odpúšťať môže iba ten, komu sa ublížilo. Ak Vám niekto rozbije auto, bolo by uspokojujúce pre Vás, keby Vášmu vinníkovi odpustil Váš sused? To, v akej miere bude za rozbité auto urobená náprava závisí od toho, aké zadosťučinenie bude požadovať ten, komu bola urobená ujma. V tomto prípade ste to vy, kto povie, či Vám stačí ospravedlnenie alebo aj hmotné odškodnenie alebo požadujete aj kvety pre vlastnú manželku, ktorá utrpela psychickú ujmu. Vy ste ten, kto vie, čo je potrebné urobiť, aby sa vo vás nadobudol pocit, ktorý ste mali pred tým, ako sa daná negatívna udalosť uskutočnila. Ako by ste sa cítili, keby Váš sused rozhodol za Vás čo Vám ako obeti stačí? Predovšetkým však predstavte si, že ste vinníkom a túžili by ste po odpustení. Uspokojili by ste sa s tým, keby daný sused Vám povedal, čo stačí urobiť, aby ste dosiahli uspokojenia?
Hriechom človek uráža Boha, ktorý je dokonalý. Ježiš Kristus nám dal za úlohu tu na zemi dosiahnuť dokonalosť, pretože Otec na nebesiach je dokonalý. Ježiš poznal padnutú ľudskú prirodzenosť a vedel, že človek rád dáva na misku váh porovnanie, čo získam, ak poruším pravidlá. Človek keď sa rozhoduje pre hriech má pocit, že tým niečo získa, aj keď iba dočasne. Preto Ježiš človek upozorňuje, že nič nečisté nevstúpi do kráľovstva nebeského. Hriech nás robí nečistými. Odpustiť hriech dokáže iba Boh. Pohoršenie, ktoré u Židoch zakaždým rástlo, keď Ježiš niekomu odpustil hriech pramenilo práve z toho poznania, že iba Boh má túto právomoc.
Starozákonní židia chápali to, čo moderný človek často nechápe. Boh skúša vieru človeka v neho. Skúša ju, či je vytrvalá a či človek svoju vôľu a predstavu je ochotný podriadiť Božej. Pred tým, ako židia boli vyslobodení z egyptského zajatia, Boh prikázal Židom, aby zabili baránka, aby si jeho krvou natreli veraje dverí. Viem, že ak by sa našiel niekto, kto by si povedal, že Boh to tak nemyslel doslovne a môžem to urobiť aj inak, v tú noc zahynul. Starozákonná obeta baránka, ktorú Boh prikázal sláviť židom na pamiatku prechodu však mala ešte detailnejšiu požiadavku. Pri príprave a jedení Baránka, mu nemohla byť zlomená ani jedna kosť. Koľko ľudí by túto požiadavku považovalo dnes za banalitu? Koľko ľudí by sa rozhodlo časom povedať, že to je detail a nie je dôležité, či nejakú kostičku zlomím alebo nie, že Boh to myslel obrazne a nie doslovne?
Pri ukrižovaní Ježiša Krista apoštoli zdôraznili, že Kristovi nebola kosť zlomená a to v súlade s tradíciou a proroctvami Starého zákona. Tento z mnoha príbehov je potrebné mať na pamäti, keď hovoríme o sviatostiach, ktoré ustanovil Boh. Boh nemá nikdy povinnosť vysvetliť človeku prečo žiada to, čo žiada. Práve preto prvá a najväčšia čnosť voči Bohu, je poslušnosť.
Pre porozumenie sviatosti zmierenia si musíme najskôr uvedomiť rozmer hriechu. Keď zhrešila Eva, Boh nepreklial iba Satana ako prameň pokušenia, ale taktiež zem a stvorenie. Hriech mal dopad nielen na Evu a Adama, ale aj ich pokolenie. Eva s Adamom neobstáli v skúške svojho vzťahu k Bohu rovnako, ako neobstal Lucifer. Každé Božie stvorenie, anjeli aj človek, majú svoju Getsemánsku záhradu, kedy musia na základe svojej slobodnej vôle sa rozhodnúť či sú na strane Boha alebo sú proti nemu. A prameňom všetkej hriešnosti je vlastná pýcha. Lucifer z vlastnej pýchy a nadradenosti odmietol slúžiť Boha tak, ako to Boh požadoval.
Na zemi na rozdiel od nadpozemského sveta však človek zvykne mať druhú šancu, kedy má možnosť vyznať svoj hriech a obnoviť svoj vzťah s Bohom. Anjeli túto možnosť nemajú. Akékoľvek rozhodnutie anjelov je vzhľadom na ich dokonalú znalosť všetkého, čo im Boh k ich poznaniu predložil, večné. Ak človek povie Bohu nie, má možnosť pokiaľ žije zmeniť nie na áno. Anjel svoje nie nikdy za áno už zmeniť nedokáže. Prvá najjednoduchšia odpoveď prečo svätá spoveď musí byť pred kňazom je, že preto, lebo Ježiš to tak nariadil.
Apoštolovi Petrovi, prvému pápežovi dal Boh kľúče od kráľovstva nebeského v podobe možnosti odpúšťať hriechy: komu hriechy zadržíte budú mu zadržané, komu ich odpustíte budú mu odpustené. Boh nikde nepovedal, že apoštoli majú odpúšťať hriechy tým, ktorí za nimi prídu, tým ostatným odpustí on sám. Prečo vôbec by dával právo odpúšťať hriechy ak by to právo nemal dôvod využívať? Aby sme dosiahli odpustenia, musíme rešpektovať podmienky, ktoré na odpustenie stanovuje ten, ktorému bolo ublížené. V tomto prípade ide o Boha. A Boh ustanovil sviatosť zmierenia.
Prameňom hriechu je pýcha. Prečo hriešny človek má výhrady spovedať sa pred kňazom? Pretože je to akt, pri ktorom sa cíti ponížený. Čím väčší hriech spáchame, tým väčšiu hanbu cítime. Čím väčšiu hanbu cítime, tým väčšie poníženie pre nás je ju vyznať. Bohu samému nemusíme svoje hriechy pripomínať, on ich vidí v plnej nahote. Vyznaním hriechu podľa toho, ako to Boh požaduje, však zmierujeme seba s Bohom. Každý hriech je zlom voči sebe, blížnemu a Svätej Cirkvi. Koľko krát sme počuli pohoršenie adresované na nejakého veriaceho. To je katolík? Veď robí toto a tamto. Práve preto si treba uvedomiť, že hriešny život zraňuje osobitným spôsobom Matku Cirkev. Naše hriechy slúžia druhým na obviňovanie jej samotnej a tak na spochybňovanie jej svätosti, ktorú požíva nie vďaka hriešnemu človeku, ale vďaka tomu, kto ju založil – Ježiš Kristus, kto ju udržiava pri živote – Duch Svätý a vďaka svätým sviatostiam, ktoré majú pomáhať bojujúcej Cirkvi na zemi prísť k Bohu. Práve z tohto dôvodu potrebujeme odpustenie aj samotnej Cirkvi ako spoločenstva zraneného našími hriechmi.
Tomáš Taraba
