Na svete sa dnes uchovávajú viaceré významné relikvie spojené s utrpením Krista. Najhlavnejší symbol jeho ukrižovania, samotný kríž, bol predmetom záujmu už prvých veriacich. Čo teda vieme o osude kríža, na ktorom skutočne zomrel Kristus?
Z obáv pred glorifikáciou a zbožštením Krista sa židia usilovali eliminovať všetky príležitosti pre vytvorenie jeho posmrtného kultu. Z evanjelií vieme, že hneď po pochovaní požiadali Piláta, aby ku Kristovmu hrobu postavil stráže, pretože židia sa obávali, že Kristus bude unesený a následne vyhlásený za zmŕtvychvstalého. Podľa tradície židia po ukrižovaní odstránili aj Kristov kríž a hodili ho spolu s krížmi trestancov dole zo skaly do rokliny pod Golgotou.
Kríže našla až v roku 326 matka rímskeho cisára Konštantína, svätá Helena. Nakoľko nevedela určiť, ktorý z krížov patril Kristovi, biskup v Jeruzaleme súhlasil s tým, aby nevyliečiteľne chorí ľudia sa dotýkali krížov a okamžité uzdravenie nastávalo vždy iba pri jednom kríži. Kríž následne sv. Helena považovala za kríž Ježiša Krista. Na mieste dala následne vybudovať kostol, ktorý s obmenami tam stojí do dnes. Svätá Helena do chrámu vložila polovicu nájdeného kríža a druhú polovicu poslala synovi do Konštantinopolu. Ten si nechal len jeho časť a druhú časť poslal do Ríma, kde ho postavili do novopostaveného chrámu svätého Kríža. Cirkev si túto udalosť začala pripomínať 2. mája, kedy slávila sviatok Nájdenia sv. Kríža.
Kristov kríž sa nachádzal v jeruzalemskom chráme až do roku 614, kým sa ho nezmocnili Peržania. Tí vyvraždili jeruzalemských kresťanov a zmocnili sa veľa relikvií. Očakávali, že Byzantská ríša za kríž zaplatí veľké výkupné.
Cisár Heraklius sa však po odporúčaní cirkevných predstaviteľov rozhodol vstúpiť s Peržanmi do vojny napriek ich presile. Predtým však strávil prípravu ako kajúcnik a rozviazal svoj vzťah s nezákonnou manželkou. V roku 630 Byzantská ríša porazila Peržanov a zmocnila sa opäť Kristovho kríža. Ten bol následne rozdelený na dve časti. Jedná časť sa prinavrátila do Jeruzalema a druhá bola vynesená na Kalváriu v Konštantinopole.
Onedlho však moslimovia dobili Jeruzalem a ten sa dostal pod moslimskú nadvládu. Až do 10. storočia však moslimovia nebránili kresťanom uctievať si kríž. Problémy začali až následkom križiackych výprav. Kresťania kríž schovali a objavil sa až v roku 1099. Krížiaci ho používali pri bojoch ako predvoj vojska a ochranu. Toto platilo až do roku 1187, kedy v Galilei krížiaci stratili rozhodujúcu bitku so sultánom a prišli o kríž aj o Jeruzalem.
Časť krížu, ktorý bol v Konštantinopole, sa dostal do rúk francúzskeho kráľa svätého Ľudovíta IX., ktorý ho odkúpil v čase rastúcich finančných problémoch v Byzancii. Kráľ dal vystavať na Ile de France v Paríži kaplnku pre uchovanie fragmentu kríža a tu bol uchovaný až do čias Francúzskej revolúcie. Po jej vypuknutí sa podstatná časť krížu stratila a zostali len malé časti, ktoré boli uchované v katedrále Notre Dame spolu s klincom a tŕňovou korunou.
Dnes najväčšia časť kríža sa nachádza v právoslavnom kláštora na Athose. Malé fragmenty sa nachádzajú aj na iných miestach, predovšetkým v Ríme a v Paríži.
