Pri čítaní životných príbehov svätcov neraz žasneme, ako Božia milosť priniesla hriešnikov k Bohu. Napriek tomu, že poznáme príbehy verejných kajúcnikov, ktorí sa neskôr stali svätcami, ťažko nájsť v dnešnom porovnaní taký rozsah skazy, ako poznáme dnes. Dokonca v porovnaní s praktickým životom dneška, aj Vyznanie od sv. Augustína je skôr čítaním bežne žijúceho dobre etablovaného mladého muža.
Sv. Ján Pavol II. však vyhlásil za svätca človeka, ktorý v živote prešiel tým najextrémnejším prerodom, aký vieme podniknúť. Bartolo Longo bol vychovávaný v katolíckej rodine. Ako 20 ročný však prepadol satanistickému okultizmu a stal sa dokonca vykonávateľom satanistických obradov. Ako desaťročný stratil svojho otca. Od tejto chvíle sa postupne začala jeho cesta vzdialovania sa od Cirkvi. Keď začal študovať v Neapole na univerzite, kde študoval aj sv. Tomáš Akvinský, zaradil sa do prúdu študentov, ktorí sa oddávali okultizmu a anticirkevnej argumentácie.
Bartolo začal navštevovať stretnutia poznačené drogami a končiace v orgiách. Začal sa verejne vysmievať Katolíckej cirkvi a dopomáhal aj iným, aby ju opustili. Jeho „kariéra“ vyustila do jeho vymenovania za „kňaza“ Satana, ktorý sám robil satanistické rituály pre spoločenstvo. Bolo to už v období, kedy Bartolo trpel rôznymi poruchami a bol na pokraji nervového zrútenia.
Tak ako v živote sv. Augustína, aj za Bartola sa modlila jeho zbožná rodina. Jedného večera počul slová svojho zoznulého otca: „Vráť sa k Bohu.“ Následná séria stretnutí s priateľom Vincenzom Pepem v ňom volanie otca zosilnela. Priateľ mu nastavoval zrkadlo večného zatratenia, kam ho jeho život vedie.
Dominikánsky kňaz Alberto Radente sa rozhodol mladému Bartolovi duchovne pomôcť a sprevádzať ho na ceste konverzie. Nakoniec keď otec Alberto videl, že Bartolo sa s pevným odhodlaním rozhodol zanechať svoj predošlý život, dal mu rozhrešenie. Bartolo svoju následnú činnosť adresoval tým, ktorým dopomohol sa vzdialiť od Cirkvi. Chodil do kaviarní, na študentské párty, ale nie už ako ich aktívny člen, ale chodil s ružencom v ruke a hlásal obrátenie k Bohu. Chudobným pomáhal a nevedomých poúčal. Po šiestich rokoch bol prijatý do Tretieho rádu Dominikánov a udialo sa tak na sviatok Panny Márie Ružencovej.
Po tomto prijatí sa rozhodol vydať na miesto, kde vykonával špiritualizmus a s ružencom v ruke prehlásil pred prítomnými, aby sa vzdali tejto aktivity, pretože je to len “súbor omylov a klamstiev.“
Tak ako veľa ľudí, ktorí sa obrátili, aj Bartolo zápasil so zlými spomienkami a mal chvíle, kedy neveril, že ho Boh dokáže zachrániť tým, že ho prijíme, nakoľko v minulosti odovzdal svoju dušu diablovi. Jeho zúfanie bolo tak veľké, že neskôr priznal, že zvažoval sebevraždu.
V tomto momente si spomenul na modlitbu ruženca a lásku Panny Márie. Rozhodol sa, že svoju cestu do neba zverí jej a preto začal organizovať ružencové spoločenstvá na juhu Talianska a procesie. Rozhodol sa žiť v celibáte a keď mu pápež Lev XIII odporúčil oženiť sa so spoluorganizátorkou ružencových bratstiev, žil v celibátnom manželstve. Počas 50 tich rokoch sa Bartolo angažoval v rozširovaní ruženca, zakladal školy pre chudobných, zakladal sirotince pre deti trestancov a mesto, ktoré bolo plné kriminality zmenil na mesto majúce v úcte Pannu Máriu.
Pápež Ján Pavol II., ktorý mal v osobitnej úcte Pannu Máriu, nazval Bartola „Máriinim mužom.“ Pápež ho vyhlásil za blahorečeného a jeho sviatok je 5. októbra. Nech sa k nemu utiekajú všetci závislí, kriminálnici a ľudia, ktorí prepadli mágii, aby našli cestu späť k Bohu cez Máriu. Bl. Bartolo oroduj za nás.
