Pred vyše štyristo rokmi zriadený vatikánsky archív Archivum Secretum Vaticanum dostal z rozhodnutia pápeža Františka nový názov. Bude sa nazývať Vatikánsky apoštolský archív (Archivio Apostolico Vaticano).
Ako rozhodol pápež František apoštolským listom motu proprio publikovaným v pondelok 28. októbra, názov tejto celosvetovo uznávanej inštitúcie sa mení na „Vatikánsky apoštolský archív“. Samotná identita, funkcia a poslanie archívu pokračujú bezo zmeny.
Svätý Otec v motu proprio s dátumom 22. októbra informuje, že rozhodnutie urobil po porade s uznávanými odborníkmi a svojimi najužšími spolupracovníkmi a vypočul si aj mienku predstavených samotného Vatikánskeho tajného archívu.
Úprava názvu na „Vatikánsky apoštolský archív“ je odpoveďou na kultúrny vývoj moderného talianskeho jazyka, v ktorom slovo segreto (tajný) dostalo negatívnu konotáciu ako skrývanie niečoho, nevyjavenie či rezervovanie pre zopár ľudí.
Pápež František vysvetľuje, že „toto všetko je v protirečení s tým, čím Vatikánsky tajný archív vždy bol a čím chce byť, že totiž uchováva «ozveny a stopy» Pánovho kráčania dejinami – ako to povedal môj svätý predchodca Pavol VI. (Insegnamenti di Paolo VI, I., 1963, s 614). A Cirkev «nemá strach z histórie, naopak miluje ju a chcela by ju milovať viac a lepšie, tak ako ju miluje Boh!» (Príhovor predstaveným Vatikánskeho tajného archívu, 4. marca 2019).“
V taliančine, ktorá je bežnou pracovnou rečou Rímskej kúrie, znie nový názov inštitúcie Archivio Apostolico Vaticano, pričom prívlastok apostolico – „apoštolský“ odkazuje na pápežský úrad resp. Apoštolský stolec. V motu proprio pápež poukazuje na výstižnosť nového názvu práve z tohto aspektu:
„Popri potvrdení skutočnej vôle slúžiť Cirkvi a kultúre dáva nový názov najavo úzke puto Rímskeho stolca s týmto archívom, neodmysliteľným nástrojom petrovskej služby, a súčasne zdôrazňuje jeho bezprostrednú závislosť od Rímskeho Pontifika, ako sa to už obdobne udialo pri pomenovaní Vatikánskej apoštolskej knižnice (Biblioteca Apostolica Vaticana).“
Ako ďalej vysvetľuje motu proprio, označenie „tajný“ (secretum) sa postupne vyvinulo v paralele s podobným označovaním iných archívov panovníkov tej doby. Začalo sa používať od roku 1646. Najprv sa tento archív nazýval jednoducho Archivium novum, neskôr niesol meno Archivium Apostolicum.
V motu proprio sa kladie dôraz na službu Vatikánskeho apoštolského archívu v prospech vedeckého bádania odborníkov z celého sveta:
„Hoci je pravda, že k oficiálnemu otvoreniu Archívu bádateľom z akejkoľvek krajiny došlo až v roku 1881, je tiež pravda, že v 17. až 19. storočí sa mnohé erudované diela mohli publikovať za pomoci verných alebo hodnoverných dokumentačných kópií, ktoré historici dostávali od kustódov a prefektov Vatikánskeho tajného archívu.“
Vatikánsky apoštolský archív je pre historikov drahocenným prameňom. Žiadosti o dokumenty uchovávané v archíve prichádzali zo všetkých kútov Európy i sveta už od jeho počiatkov pred vyše 400 rokmi. O jeho významnosti svedčí aj vyjadrenie slávneho filozofa a matematika Gottfrieda Wilhelma von Leibniza z roku 1702, ktorý ho opísal ako „v istom zmysle centrálny archív celej Európy“. Svätý Otec v motu proprio v tejto súvislosti uvádza:
„Táto dlhá služba preukazovaná Cirkvi, kultúre a vedcom z celého sveta vždy získavala Vatikánskemu tajnému archívu rešpekt a uznanie, ktoré ešte viac vzrástli v dobe od Leva XIII. po dnešok. Je to jednak z dôvodu postupných „otváraní“ dokumentácie prístupnenej na nahliadnutie (toto sa od 2. marca 2020 mojím rozhodnutím rozšíri až po záver pontifikátu Pia XII.), ako aj z dôvodu nárastu bádateľov, ktorým sa denne umožňuje prístup do tohto archívu a dostáva sa im pomoc každého druhu pri ich výskumoch.“
Správcom Vatikánskeho apoštolského archívu je 53-ročný portugalský kardinál José Tolentino Calaça de Mendonça. Do úradu archivára a bibliotekára Svätej Rímskej cirkvi ho pápež František vymenoval od 1. septembra 2018 a v októbri 2019 mu udelil kardinálsky titul. V predchádzajúcom šesťročnom období úrad zastával francúzsky arcibiskup Jean-Louis Bruguès z rehole dominikánov.
